DN - 28. Kapitola

24. února 2010 v 18:50 | Jane |  Dievča noci
Dostala som sa na internet a tak Vám rýchlo pridávam už sľúbenú kapitolu. Môj osobný názor na ňu je nezaujímavý a v tomto momente aj neobjektívny. Dúfam, že sa Vám bude páčiť a celkom by ma potešili nejaké komentáre aj k deju. Bude sa mi lepšie odrážať a písať, ak budem vedieť Váš názor.
Kapitola ako taká je (hoci by si ju za celý svoj život nemohol prečítať) venovaná môjmu štvornohému miláčikovi Renovi († 20.2.10).


Otvoriť oči a pohnúť sa vpred


,,Čo sa stalo?´´
,,Nič.´´
,,Elizabeth!´´
,,Vysvetlím ti to neskôr.´´ zavrčala som hlasom, ktorý nepripúšťal žiadne námietky.
Naštval sa. Vážne sa naštval. A mal na to právo. Ale ja som nemala čas vysvetľovať obyčajnému človeku naše pravidlá a pochybovala som, že by sa so svojou smrťou - takou, či onakou - zmieril v piatich minútach. A keď sme pri tom, JA som ešte stále nevymyslela čo ďalej.
Nerozlúčil sa. Nesúhlasne krútil hlavou, tvár skrivenú hnevom. Vystúpil z auta skôr ako som sa stihla ospravedlniť a zúrilo buchol dverami. Moje auto! Päsťou som si vrazila do čela. Moje auto? To som myslela vážne?
Zúfalo som vrazila hlavou do volantu. Ozvalo sa prenikavé trúbenie, rýchlo som sebou trhla späť. Toto je šialené! Potrebujem psychológa. Alebo psychiatra. Možno by stačil spánok.
Do uší mi udrel tichý smiech a ja som sa obzrela. Fajn, som fakt mimo. Prevrátila som oči a smejúcemu sa Emmettovi ukázala nie práve zdvorilé gesto.
Len pobavene kývol hlavou a lá "Poď za mnou."
Zaradila som rýchlosť a ponáhľala sa za červeným kabrioletom. Musela som ísť domov
- to bol fakt. A musela som vyriešiť náš "malý" problém.
Zaparkovala som v garáži a s predstieraným pokojom nasledovala veľkého brata do domu. Všetci sedeli v obývačke a pozorne ma sledovali.
Kývla som im hlavou a hodila sa na pohovku vedľa Nathana. Bola som unavená. Nie fyzicky. Skôr psychicky. Malátne som privrela oči, hlavu položenú na jeho ramene.
,,Čo budeme robiť?´´ spýtala som sa potichu, ešte stále som sa predierala tmou pod mojimi viečkami.
Boli ticho. Všetci. Bože, môj! Vďaka za pomoc.
,,Toto je na tebe.´´ ozval sa napokon Carlisle.
,,To nie!´´ Mraučala som a schovala si tvár do dlaní. ,,Ja som sa nikdy nerozhodla správne.´´
Začala som sa natriasať. Ešte chvíľu som to nechápala, no neskôr mi to došlo. Nath sa, bohvie prečo, dobre bavil. Strčila som mu do rebier. ,,Toto nie je smiešne.´´ Zavrčala som a vstala.
Lenže potom som si uvedomila, že chcem zostať s nimi. Zvalila som sa späť a nechala ilúziu únavy dopadať na moju zúboženú myseľ. Prázdnym pohľadom som civela do stropu, občas kmitla očami na zápas prebiehajúci v televízii. Cítila som sa vygumovaná, ale nevadilo mi to. Snažila som sa chytiť všetkého, čo tú dilemu vyrieši za mňa.
Zažmurkala som a chystala sa úplne odstaviť okolie, keď niečo dopadlo na zem. Hlučný zvuk som vôbec nečakala, prudko som sebou trhla a takmer spadla z gauča. Zmätene som sa rozhliadla, čo ten rachot vyvolalo.
Všetky pohľady hľadeli kamsi za mňa a tak som ich napodobnila. Stretla som sa s Alicinou tvárou. Žiarivo sa usmievala, ruky mala zdvihnutý v náznaku nevinného gesta a pri nohách črepy s pár otrhanými kvetmi.
Urýchlene som očami preskočila na jej tvár. Úsmev sa skrútil do akejsi grimasy odporu, výraz v jej očiach som na sebe necítila už príliš dlho. Dokonca niekoľko desiatok rokov. Ladne sa zvrtla na podpätku a nenáhlivým krokom odbehla na poschodie. Tresknutie dverí, zmätené pohľady, tichý povzdych.
Zaregistrovala som Jasperov pohyb ku schodom a sústredený výraz v tvári.
"Jazz, nechoď za ňou." Oslovil ho ticho Edward. Pozoroval ma, čakajúc na moju reakciu. Ale on vedel, že netuším, čo chce! "Ona čaká na niekoho iného." Významne pozdvihol obočie a našpúlil pery.
Čo som spravila? Pýtala som sa v duchu a vážne túžila počuť odpoveď. Pomaly strácal nervy a len trhol hlavou smerom, ktorým sa stratila Alice. Kapitulovala som a s teatrálnym povzdychom sa vyškriabala na nohy. V tichosti som sa vliekla po schodoch a desila sa prichádzajúcej hádky. Alice mala vždy navrch. Z nás dvoch bola práve ona tá zodpovednejšia. Takže mne ostal post problémového dieťaťa. A aj napriek tomu, čo som skutočne chcela sa mi ho vždy darilo plniť. Nečudo, že ma už mala plné zuby.
Ruky som zovrela do pästí a rýchlo ich povolila. Nebolo to gesto hrozby, len snaha o dodanie sebavedomia, či mlčanlivého upokojovania.
Ukazovákom som párkrát zaklopala na dvere a bez čakania na výzvu vošla dnu. Alice stála pri okne a nesústredene hľadela ďaleko za skutočný obraz.
"Alice."
Nič. Mlčala, ani sa len nepohla. Prevrátila som oči dohora a skúsila ju opäť osloviť. Ešte stále ma tvrdohlavo ignorovala a svoju pozornosť mi venovala, až keď som sa ňou chystala zatriasť.
"Ty-nie-si-normálna!" precedila cez zuby a zúrivo po mne fľochla.
"Hej. Mám krvi chtivé chúťky a vrčím." Aj napriek snahe uvoľniť atmosféru, ju môj pokus o vtip dostal do ešte väčších vytáčok.
"Toľko si nám to všetkým tajila. Toľko si sa pred všetkými skrývala. Len kvôli nemu! Chcela si ísť nakopať vlkov, urážala si nášho hosťa a vyvrcholilo to bitkou. Mimochodom, Esme to okno fakt naštvalo.
Ale my sme to tolerovali! A neklamem, ak vravím, že som si Colina vážne obľúbila. A nielen ja! Brali sme ho ako budúceho člena rodiny." Na okamih stíchla a keď opäť prehovorila, jej hlas bol tichý a naoko pokojný. "Objavil sa problém a ty si zdupkala. Ako vždy." Poslednú vetu vyslovila príliš potichu a ja som si myslela, že bola len výplodom mojej fantázie. No výraz v tvári, ktorý dával jasne najavo, že by to chcela vziať späť, ma presvedčil o opaku.
Cítila som ako môj výraz tváre prudko stvrdol. Chcela som odísť a odvolať sa na fakt, že sa jej nemám prečo spovedať. No viem ako povrchne to znie vo filmoch.
"Áno, utekám. Vždy utekám, pretože svoje problémy riešiť neviem. Pretože som ešte stále malé sedemnásťročné decko bez ohľadu na to, koľko storočí ešte prežijem!" Hlas sa mi triasol a ak by to šlo, už dávno by mi tvár zmáčali slzy. "Ja proste nie som slečna dokonalá, ktorá všetko vyrieši hladko a bezbolestne. Chýba mi tá dospelá časť osobnosti, ktorá by ma prinútila niesť zodpovednosť za svoje činy."
"A o to ide. Keď nemyslíš na seba, mohla by si aspoň na Colina. Nevysvetlila si mu ani v akej je pozícii. V tejto hre ide o jeho život. A ty sa tváriš akoby si mala právo výberu ty."
"Čo ak sa bojím, že nám to nevydrží?" spýtala som sa ako malé dieťa, ktoré nechápe svetu pre veľkých.
Zdvihla obočie. Odkašľala si a pozrela na mňa akoby očakávala, že si z nej strieľam. Tvárila som sa stále rovnako vážne. Neuniklo jej to a zbytočne prehltla.
"Ty... ty... Bože, Elizabeth! Chceš mi nahovoriť, že berieš Colina ako dočasnú náhradu za niečo čo príde?"
"Nie, Alice, počúvaj ma..."
"Kedy sa konečne prenesieš cez fakt, že nie si človek? Nemôžeš si s niekým vyraziť, povedať mu všetko o sebe a svojej rodine a potom ho pustiť k vode. Naše vzťahy sú trvalé. A s človekom aj dosť komplikované." Zarazila sa. Myslím, že aj jej už došlo ako to celé vyznelo. Naozaj som sa potom cítila ako malé dieťa.
"Pozri, Liz." Zraňoval ma jej ublížený tón. "Videla som vašu budúcnosť. Boli ste spolu a šťastní. Nikto z nás nepochyboval, že práve vďaka podmienke od Volturiových prijmeme Colina tak skoro. A teraz... nevidím vôbec nič. Len to ako bezcieľne čakáš, kým sa veci vyvinú samé."
Podišla ku mne a do ucha mi veľmi potichu a rýchlo pošepkala: "A nepresviedčaj ma o tom, že ho nemiluješ. Nezabúdaj, že do teba Jasper vidí viac ako ktokoľvek iný."
Ostala som tam zarazene stáť, zatiaľ čo ona - čiastočne spokojná so sebou - odišla. Nehnevala som sa pre nič z toho, čo som si vypočula. Brala som to ako samozrejmosť, pretože svoje chyby som si už medzi dvoma očami priznala. Názor tretej strany ma nemal prečo rozhodiť.
Ostala som tam stáť, dívala sa von oknom ako predtým Alice a premýšľala. Pravdou bolo, že som mala Colina naozaj rada. No svoj život som nikdy nebrala tak, akoby som mala. Veci, ktoré doň prichádzali, boli už spravidla dočasné. Dočasné autá - každým rokom pribúdali novšie a výkonnejšie; dočasné oblečenie - móda sa každým rokom menila; dočasní priatelia - musela som ich opustiť skôr, akoby si všimli spleť tajomstiev okolo mňa. A teraz som sa v hĺbke duše bála príchodu niečoho trvalého.
Prudko som zavrtela hlavou a rozhliadla sa. Ešte stále som bola u Alice a Jaspera. Pozbierala som svoje roztrúsené myšlienky a chcela vybehnúť k sebe, keď som do niekoho narazila. Nathan ma zovrel okolo ramien, aby ma udržal na nohách, no rýchlo sa odtiahol. Otočil sa a naoko pokojne odchádzal.
"Nath?" Zvolala som polohlasne a počkala kým zastavil. S pozdvihnutým obočím a zvedavým výrazom sa na mňa otočil a čakal. Váhavo som spravila pár krokov k nemu a so sklopenými ušami začala naprávať to, čo sa mi mojím detinským správaním podarilo pokaziť. "Mňa... Vážne ma mrzí ako som sa správala. A tá bitka... uhm..." Nenašla som vhodnú výhovorku a tak som radšej stíchla a nahodila taký ten previnilý výraz.
Myslím, že mu to stačilo, pretože hoci sa ešte chvíľu tváril podozrievavo a chladne, kútiky sa mu neposlušne stočili dohora. S výrazom malého šialenca roztvoril náruč a kývajúc sa do strán čakal.
Uškŕňala som sa a chtiac-nechtiac ho vážne (akože ja!) objala. Držal ma v náručí ako malú sestru, aj keď na môj vkus až príliš pri tele.
"A vieš čo spravíme teraz?" spýtal sa so šibalským leskom v očiach. Len som trochu vystrašene zakrútila hlavou a čakala na jeho spásonosný plán. "My dvaja ideme na paintball!" Zajasal a zo zadného vrecka vytiahol pokreslený plagát. A... Jo?!
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Andy Andy | Web | 24. února 2010 v 19:36 | Reagovat

jéééj, paintball xD omg, to bude pecka :D si to viem živo predstaviť xD hádam všetko dobre dopadne aj s Volturiovými aj s Colinom :) dúfam, že sa všetci dajú dokopy :D teda dokopy ako duševne nie dokopy ako zamilovať sa xD chápeme sa hádam :D
krááása! :) ďakujem za splnenie jedného z mojich snov! :) xD (aneb pridanie kapitoly ;)) ale fakt! :D

2 CajushHP CajushHP | Web | 24. února 2010 v 20:15 | Reagovat

:D Paintbaalll..Nechutnaa hra....Teda, neze nechutnaaa, ale no..:d:d Nemusim mioc:D
sOM, ZVEdawa na dasliu kapcui

3 Chris Chris | 24. února 2010 v 21:21 | Reagovat

skvelé! úplne ma potešilo keď som videla, že pribudla kapitola! rýchlo napíš ďalšiu!

4 Andy Andy | Web | 24. února 2010 v 22:06 | Reagovat

a som zabudla, že úprimnú sústrasť :(:(

5 lilly ... sBčko lilly ... sBčko | Web | 25. února 2010 v 15:24 | Reagovat

super už som zvedavá ako dopadne ten paintball =DD porkačko rychlo...

6 Benkas Benkas | Web | 25. února 2010 v 17:02 | Reagovat

waw...bolo to uzaastnee....tesim sa na dalsiu kapcu...dufasm ze ho premenii..xD a uprimnu sustrast...x(

7 Nellie Nellie | Web | 27. února 2010 v 22:19 | Reagovat

perfektná! :) som strašne rada, že si ju pridala.Nemôžem si pomôcť, stále dúfam, že ju Nath začne baliť :) Ale Colina mám rada! :D Komentár k deju ti, bohužiaľ, neviem dať.
a taktiež želám úprimnú sústrasť :x

8 chuckyna chuckyna | Web | 19. března 2010 v 0:13 | Reagovat

V první řadě: jsem fakt hrozná. Fakt. dostala jsem se k tomu až po měsíci, to je katastrofa. :/

Ták, teď ke kapitole.. je skvělá :) Ostatně jako vždy..:) Líbí se mi, jak Elizabeth přemýšlí a jak se chová. Chudák Colin, ale snad se rozhodne správně :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama