DN - 29. Kapitola

19. března 2010 v 19:05 | Jane |  Dievča noci
Tak Vám sem hádžem novú kapitolu. Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Priznávam, že som ju mala chuť pri každom otvorení zmazať, ale preniesla som sa cez to s vedomím, že potom by ste čakali ešte dlhšie, mne by sa nechcelo začínať od úplnej nuly a aj tak by to bola katastrofa. Takže som sa na to vybodla, dokončila kapitolku, priplietla pár veselých a tiež smutných chvíľ a hľa, máme to.
Po konečnom prečítaní, sa mi to dokonca páči(!). Takže končím s kritikou a s radosťou Vám oznamujem, že začínam mať akú-takú predstavu (už bolo na čase) o blížiacom sa deji.
Btw. prípadné chyby si nevšímajte. Začína ma bolieť hlava (nemala som toľko sedieť pri počítači) a som unavená (mala som chodiť normálne spať). Idem do seba hodiť 100% sílu a bežím von. Majte sa krásne a prajem pekný začiatok víkendu.
P.S.: Sorry za úpravu článku. Zas to tam hádže ako chce a ja nemám nervy ani čas na opravovanie.

Zelená je zlá a spomienky bolia
Pevne som zvierala viečka, hrýzla si do jazyka a nútila sa nejačať. Ani zďaleka som netušila, čo pojem "paintball" znamená. Určite som nerátala so zničením novej bundy a zelenými vlasmi. Aký idiot ma presviedčal, že ten neforemný biely plášť nepotrebujem?
"Nathan!" Zajačala som, zabúdajúc na svoje sebaovládanie a so zúrivým revom sa vrhla vpred.
Včas som uskočila z dráhy letiacej guľke a len o chlp sa vyhla fliačiku modrej. Skočila som za múr z tehiel a nasledovne vystrelila. Trafila som do čierneho. A to doslova. Možno sa za to budem neskôr nenávidieť, ale v tej chvíli som bola na označenie čierneho priliehavého trička vážne hrdá.
No moja radosť aj tak dlho nevydržala. Dostal ma pár sekúnd na to. Ja som po ňom skočila, vyváľala ho v kaluži vyliatej farby a utekala kade ľahšie.
Bolo to fajn. Vážne fajn. Bavila som sa ako už dlho nie, na chvíľu to odtiahlo moju myseľ od posledných udalostí.
Ale potom to skončilo a nezostalo nič, len pár tichých nadávok. Vyzerala som hrozne. Bunda utŕžila toľko škôd, že som o jej vyčistení už ani nesnívala. Natha som s rečami, že mi zaplatí čistiareň poslala do riti a precízne sa vyváľala na sedadle jeho auta.
"Ale mohla si si to odpustiť." Poznamenal akoby mimochodom, keď sme vysokou rýchlosťou uháňali domov.
"Mohla." Pripustila som. "Ale potom by to nebola taká zábava." Milo som sa naňho usmiala a básnila si ďalej. "Nezabúdaj, že moja bunda padla za obeť ako prvá."
Teatrálne prevrátil očami a znudene si povzdychol. "Tvoja bunda. Skoro by som zabudol," poznamenal ironicky.
"Ak sa dáš trochu dokopy, vezmem ťa do obchodov a kúpim ti novú." Vyhlásil spokojne a surovo mi postrapatil vlasy.
"Hej!" okamžite som zajačala a odtiahla sa ako to len šlo. "Nechceš tým dúfam povedať, že vyzerám zle?!"
"Úprimne?" Pozoroval cestu, mával rukami a moje reakcie si takmer nevšímal. "Nie je to nič moc."
Zhrozene som zajačala a vrhla sa jeho smerom. Nečakal až ho schmatnem a rýchlo vyskočil z auta. Vrhla som sa za ním a len matne vnímala, že sme doma.
Nathan utekal k domu a ja som ho bez váhania nasledovala. Na schodoch som ho zvalila a podržala pri zemi. Na oko zúrivo som vrčala a žiadala si ospravedlnenie.
"OK, prepáč." Vzdychol napokon v koncoch a ruky pozdvihol do obranného gesta.
Zasmiala som sa a radšej z neho zliezla skôr, ako si stihol premyslieť útok.
"Vstávaj!" Natiahla som k nemu ruku a pomohla mu vstať. Vysmiati sme vtrhli do domu a smejúc sa, sme začali stúpať do schodov. Snažila som sa ho trochu utíšiť, ale tlačenie prsta k perám a vydávanie syčivého "Pššššt!" nezaberalo.
V kŕčoch smiechu sme sa zvalili na poslednom schode a odmietali vstať. Prišlo mi neuveriteľne smiešne, že aj taký pôvabný upír ako je Nathan sa potkne o vlastné nohy a ani sa len nepokúša zabrániť pádu.
"Podľa mňa ti niečo podstatné chýba!" vyhlásila som, vážne narážajúc na jeho neobyčajný talent správať sa ako korunovaný idiot. No on na mňa len zmätene hľadel a s očakávaním v tvári trpezlivo čakal na vysvetlenie. Ten pohľad bol taký zlatý, že som takmer odolala. Takmer. V mojich očiach ešte stále neprekonal rekordné tri páry tmavých očiek, vykúkajúcich z huňatej hrče chlpov v košíku. Za čias, keď ma ich krv ešte nelákala som šteniatka skutočne milovala.
Potriasla som hlavou, vracajúc sa do súčasnosti. Medzitým, tomu na zemi niečo prišlo a on si dôkladne začal prehladávať vrecká džínsov a svetra. Odkiaľsi vytiahol mobil, kľúče od auta, druhý mobil, kľúče od domu, ba dokonca moje USB. Rozhodla som sa neriešiť načo a ako sa k nemu dostalo.
"Ehm." Mierne som si odkašlala, no on ďalej niečo vytrvalo hľadal. Zakašlala som znova, tento krát výraznejšie a v duchu si vyčítala, že zniem ako Umbridgeová z Harryho Pottera 5. Ako potešenie pre dušu, či pohladenie ega som si nemohla odpustiť fakt, že ani drevená palička či veľkodušné odriekanie nezmyselných slov jej nepomohlo, aby sa mi krásou aspoň z časti priblížila. Inak, som povestná svojou skromnosťou.
Zakašlala som naposledy, pre zmenu ako nefalšovaný "tuberák" a on ma konečne začal vnímať. "Skús sa pozrieť vyššie." Poradila som mu ako budúci kandidát do klubu šikovných pomocníkov. Zmätene zamieril rukami od svetra až k hlave a v tom sa zarazil.
Dlaňou som si zakryla ústa a čakala, kým ku mne dramaticky - až tragicky pomaly - zdvihol oči.
A už som letela. Vystrelila som na nohy, preskočila posledný schod a rozbehla sa na koniec chodby do svojej izby. Vedela som, že beží za mnou a pre istotu sa zaprela do dverí, aby ich po náraze nevyvalil. Mierne sa rozklepali, no ako som predpokladala, ostali celé a na svojom.
Stále v záchvate smiechu som sa odvliekla do kúpeľne a s miernym povzdychom zo seba zhodila veci. Všetky som ich poctivo poskladala a uložila do jednej z prázdnych škatúľ v šatníku. Zo stola som vzala farebnú nálepku, pridelila k nej dátum a udalosť a nalepila ju na čelo škatule. Na spomienky som si potrpela. A toto bol jeden zo spôsobov ako ich uchovať. Spomienky a pamätné predmety.
Keď som škatuľu vykladala, nechtiac som jednu strhla dolu. Podľa materiálu a vyblednutej farby to bolo obdobie okolo môjho "znovuzrodenia". Nálepka nebola čitateľná. Zobrala som ju zo sebou a položila ju na posteľ.
Triedenie však musí počkať. Ja zo seba potrebujem spraviť človeka. Opäť som odbehla do kúpeľne, dopriala si dlhú sprchu a hĺbkovú bitku: Šampón verzus vlasy. Skoro ma porazilo pri pohľade na ešte stále zelený chumeľ vlasov. To bolo zlé. Ak by to šlo, určite by som mala v očiach slzy hnevu.
Zlostne som dupla nohou ako malé dievčatko a v župane odbehla. Spomedzi vecí som vytiahla rifle a obyčajné tričko, rozpustené vlasy nechala uschnúť samé a s vysokým očakávaním sa vrhla na škatuľu.
Nadvihla som veko a zalapala po dychu. Prstami som rýchlo, no jemne akoby sa jednotlivé kúsky oblečenia mohli rozpadnúť, prechádzala po látke. Bola som fascinovaná jej jemnosťou a dokonalou čipkou.
Roztrasenými rukami som zovrela kus látky na úplnom vrchu a zdvihla si ju pred oči. Opatrne som ňou zatriasla, aby sa pekne rozbalila. Drobná košieľka z bavlny niesla krásne výšivky, v strede motívu sa vynímalo honosné "S".
Moja triaška rúk sa vystupňovala natoľko, že som ich musela nechať padnúť do lona. No aj tak som pokračovala v prehľadávaní drobnučkej výbavičky.
Pri pohľade na pletené papučky o dĺžke môjho malíčka som ťažko prehltla, a keď som ich so silným pocitom rozčarovania zdvihla, tíško som potiahla nosom.
Akosi podvedome som zovrela náhrdelník na krku a pevne si ho pritlačila k hrudi. Cítila som sa hrozne. Bolo to už dávno, čo som si na moju malú Selene naposledy spomenula. Colin, nezhody s Nathom a Volturiovci ma natoľko zmiatli, že som zabúdala na oporné body mojim životom.
O to viac ma hrýzlo, keď som si v hĺbke duše priznala, že to všetko sú len výhovorky.
Bola som zhrozená. Sebou, svojimi myšlienkami, svojim správaní. Ako som mohla zabudnúť?! Ako je možné zabudnúť na jediné dieťa?
Odmietavo som krútila hlavou a pevne si zvierala hruď. Oblečenie skôr pre bábiku ako dieťatko bolo porozkladané všade naokolo. Len som ho nemo pozorovala, v duchu obnovovala spomienky na chvíle, ktoré sme spolu prežili a z času na čas sa ho jemne dotýkala neposednými prstami.
Prudko som trhla hlavou, keď sa ozvalo - odrazu tak hlasné - klopanie. Natočila som sa k dverám a zvedavo na ne hľadela, akoby som mohla vidieť skrz pevné drevo.
"Smiem?" ozval sa tichý autoritatívny hlas a mne akoby zo srdca spadol kameň. Carlisle.
"Poď ďalej." Pošepkala som a vedela, že to počul. Trochu som posunula deku, aby väčšinu vecí zakrývala a stále hľadela na prichádzajúcu postavu.
Carlisle najskôr vyklonil len hlavu a zvedavo sa na mňa usmial. Úsmev som mu váhavo opätovala a kývla hlavou. Uškrnul sa a vošiel, nezabudol za sebou okamžite zavrieť dvere.
"Potrebuješ niečo?" spýtala som sa, v hlase mierny náznak znepokojenia. Ono... Carlisle ku mne často nechodil. Vlastne nechodieval k nikomu z nás. Nechával nás žiť vlastné životy. Teda ak sa to tak dá nazvať. Ak chcel niečo riešiť, väčšinou nás zavolal k sebe do pracovne, alebo sme sa zišli celá rodina v jedálni.
"Chcel som sa len spýtať, čo Nathan. Ako ste na tom?" Myslím, že sa ešte stále obával o naše spolužitie.
Ihneď som vyčarila úsmev a krátko sa zasmiala. "Je to v poriadku." Odpovedala som na jeho zvedavý pohľad. "Bude, ak zmyjem tú prekliatu farbu." Zamrmlala som si ešte popod nos, no Carlisle to aj tak počul. Až to ho zjavne prinútilo venovať väčšiu pozornosť môjmu výzoru.
"Vy ste na ten paintball naozaj išli?" spýtal sa ohromene. Len som sa uličnícky usmiala. Vyzeral spokojne. "Som rád, že ste si to vyriešili." Priznal po chvíli a žmurkol na mňa.
Chystal sa odísť, no zarazil sa a podišiel pár krokov bližšie. Nechápala som, kým si nezačal pozorne prehliadať moju posteľ. "Smiem?" spýtal sa a jemne potiahol za deku.
Uprene som mu pozerala do očí a po krátkej chvíli mechanicky prikývla. Odhrnul deku a očami všetko preletel. "Patrili Selene?" Opäť som prikývla a začala ich skladať.
"Takmer som na ne zabudla." Zašepkala som previnilo a škatuľu odniesla späť do šatníka. Keď som sa vrátila, Carlisleova ruka mi v upokojujúcom geste pristála na ramene.
S vďakou v očiach som naňho pozrela a on mlčiac odišiel. Neveselo som sa za ním usmiala a po pár minútach ho nasledovala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Andy Andy | Web | 19. března 2010 v 19:33 | Reagovat

jéééj :)a ďalej? *angel face* :D krásne :) pokračuj *.*

2 Chris Chris | 19. března 2010 v 20:42 | Reagovat

super! a chuderka jak tam spomínala na Selene... aj ja som na ňu zabudla takže nieje sama

3 Nellie Nellie | Web | 20. března 2010 v 17:43 | Reagovat

Ja sa vždy tak poteším, keď tu vidím novú kapitolu, až sa tomu sama čudujem :-D

Nejako stále nemôžem prehrýzť, že medzi nimi dvomi by malo byť priateľstvo :x Ktovieprečo.
Teším sa na ďalšiu, dúfam, že už sa tam znovu objaví Collin :) Merlin, Jane, píšeš fakt skvelo (:

4 Nesis, Mandarinka Nesis, Mandarinka | Web | 20. března 2010 v 17:53 | Reagovat

super kapitola, oplatilo sa na nu tak dlho čakat! selene... tiež som pozabudla... ale totálne... :(

5 CajushHP CajushHP | Web | 21. března 2010 v 10:38 | Reagovat

Tak to bolo dobré..Zelené vlasy..Nová bunda...:D Skveléé.Lubilo sa mi to...:D No, čo ti mám viac povedať, super..teším dalejk

6 AliceLi AliceLi | Web | 21. března 2010 v 15:37 | Reagovat

:D páči sa mi to :D konečne tu pribudla nejaka kapitola

7 Wampire girl Wampire girl | Web | 24. března 2010 v 19:01 | Reagovat

nadherne srandovna a zaroven nadherne smutna kapitola... :-)  :-)  :-)
proste uzasne :-D

8 Smuizchanl-Suz Smuizchanl-Suz | Web | 27. března 2010 v 13:01 | Reagovat

ahoj máš mocinky krásný blog mrkni prosím na ten můj http://smuizchanl.blog.cz/ a když tak i napiš komentík nezlob se ale nemám čas hledat ruzbriku reklamy ale ráda bych abys to nebrala jako reklamu ale pozvání jinak pokračuj blog máš supr

9 Adienna Adienna | E-mail | Web | 28. března 2010 v 16:46 | Reagovat

ahoj, hlasnes prosim t?
http://only-about-twilight-saga.blog.cz/1003/1-kolo-sonb
som tam ako AdyQa15... dakujem a oplatim

10 chuckyna chuckyna | Web | 1. dubna 2010 v 11:25 | Reagovat

Uch, na Selene jsem taky zapomněla!! o_O No, tak díky za připomenutí.. Kapitola je skvělá, jako vždycky.. Jenom nesnáším čekání, jsem šíleně zvědavá /já nemám, co říkat, já vím :D/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama