DN - 30. Kapitola

20. dubna 2010 v 21:19 | Kalamita |  Dievča noci
Akosi sa mi to nechce obkecávať a aj tak by to boli asi len výhovorky. Kapitola mi príde trochu trhlá, ale nenormálne sa mi páči. A je celkom dlhá (na môj vkus), veď posúďte sami/y (sakra, aké je tam i?).
Ale už bežím. Musím sa ísť učiť. Pôvodne som si len prišla pozrieť suplovačku. A už tu tvrdnem dosť dlho. Pálim sa učiť slovíčka na anglinu a deják.
Majte sa zatiaľ krásne. Mmchdm, mám toho teraz trošku dosť (doháňam tú týždňovú maródku), takže na ďalšiu kapitolu si bude treba počkať dlhšie.
Ozaj a chyby si, pls, nevšímajte. Ď
Brú noc, Vaša Jane.



Zmeny


                V tú noc sme s Nathom vyrazili ešte na jednu spoločnú misiu. Zobrali sme si moje auto, ja šiltovku na zakrytie zelenej škvrny vo vlasoch a vrhli sa do obchodov. Nathan mi kúpil skutočne krásnu bundu. Bola dokonca krajšia ako tá predtým a dostala som k nej aj farebné tenisky.
                Tiež som sa na oplátku zmilovala a kúpila novú súpravu kožených poťahov do auta. Boli sme vyrovnaní, ale bola to fakt zábava, takže sme ostali do rána. Alice dostane nové šaty a svetrík (do SMS nám napísala správnu farbu), pre Rose sme mali nové stereo do auta. Bellu a Edwarda čakal doplnok do izby, pretože nás nič lepšie nenapadlo, Jaspera obdarujeme gitarou. Carlisle mal všetko, tak sme mu aspoň zohnali novú lekársku tašku - bola fakt pekná - a kvôli Esme sme pobehali celý obchod s umením, kým sme narazili na vhodný obraz do obývačky. Väčšinou to boli len hlúposti, ktoré si mohli kúpiť aj samy, ale prišlo nám to milé. A tak trošku sme si chceli vyžehliť tie večné hádky. Aby som nezabudla, Emmettov plyšový grizly sedel po ceste späť na Nathových kolenách.
                A hoci mi bolo ľúto, že neuvidím reakcie ostatných, poprosila som ho, aby ma vyložil u Colina. Nenamietal a ani sa netváril nijako urazene. Myslím, že sa to skutočne dostávalo do tých správnych koľají.
                Pred Colinovým domom som sa zrazila s Danom. Vracal sa z nočnej a zvedavo si ma prezeral. "Čo sa medzi vami dvoma stalo?" pýtal sa ustarane, kým mi otvárala dvere. Odpovedala som mu, že sme sa len na niečom nepohodli a chystám sa to napraviť. Zaprial mi veľa šťastia a pustil hore. Ako som ešte stihla vyzistiť, ich rodičia opäť neboli doma. Neviem, či sa mi to len zdalo, no prišli mi príliš zamestnaní na to, aby si ten dom mohli zapísať do kolónky "trvalé bydlisko". Cítila som sa ešte horšie, pretože som sa chystala roztrhnúť túto rodinu o ďalšiu dôležitú časť.
                Tíško som zaklopala na plné dvere a počkala na rozospatý zvuk pripomínajúci súhlas. Potichu, ako to len šlo som vkĺzla dnu a dohopkala až k posteli. Colin bol zachumlaný v perinách, oči zavreté, ruka trčiaca z postele. So zatajeným dychom som sa k nemu naklonila a chcela ho pobozkať, no niečo moje plány pokazilo. Prameň vlasov mi skĺzol z pleca a pošteklil moje spiace zlatíčko na tvári. Stiahla som vlasy dozadu, no už bolo neskoro a Colin na mňa mierne nechápavo hľadel. Mala som podozrenie, že ešte stále nebol tak úplne hore.
                "Dobré ránko." Zapriala som sladko, v snahe zobudiť ho čo najjemnejšie.
                "Krajšie už nemôže byť." Zamrmlal. Znelo to úprimne a tak som si bola absolútne istá, že ešte spí, no odrazu ma strhol k sebe a pevne objal. "Chýbala si mi." Zašepkal medzi tým, ako mi na čelo vtisol bozk.
                "Aj ty mne." Pritisla som sa k nemu čo najbližšie.
"Mrzí ma to." Priznala som po chvíli a zahľadela sa mu do očí.
"To je v poriadku." Chlácholil ma pokojným hlasom, no my obaja sme vedeli, že bude chcieť vysvetlenie. "Už mi prezradíš, čo sa stalo?"
Prudko som sa posadila a tupo hľadela pred seba. "Eliz?"
Zhlboka som sa nadýchla, pokúsila sa o bezstarostný úsmev a konečne sa k nemu otočila. "Pamätáš si tých z pohrebu? Na Volturiovcov?" Iba prikývol a nechal ma pokračovať. "Už som ti spomínala, že dohliadajú na to, aby sa neporušovali pravidlá. Oni...
vlastne my... teda ja, som tie pravidlá porušila. Prezradila som naše tajomstvo. Preto je Alex mŕtva a preto sa ukázali na obrade." Stále sa tváril pokojne, čo ma trochu miatlo, no vedela som, že mu musím povedať naozaj všetko.
"Prišli ma varovať a dali my nejaké možnosti... Tá prvá bola, že ťa nechám žiť. A nakoniec si ťa nájdu oni." Konečne začal chápať isté veci a mne sa uľavilo, keď som mu v tvári zahliadla odtieň strachu.
"Ďalšia možnosť bola, že ťa zabijem." Radšej som rýchlo pokračovala. Aj len myšlienky na niečo také ma privádzali do zúfalstva. "Výsledkom tretej možnosti by bola tvoja premena." Posledné slovo vyslovil súčasne so mnou.
Ten strach opäť zmizol. Bol to blázon. "Já..." začala som, hoci som nevedela, čo chcem povedať. No nebolo to potrebné. Slova sa rýchlo chytil Colin.
"To je skvelé. Okamžite sa do toho môžeme pustiť."
Zmätene som ho pozorovala a premýšľala. Rozumel mi vôbec? "Colin? Pochopil si ma dobre? Tvoja jediná šanca je stať sa tým, čím som ja." Hovorila som pomaly a dávala si dobrý pozor, aby som niečo neskomolila.
Doširoka sa usmiala a vrúcne ma objal. "Ja viem. A teším sa."
"Zlato, ale to vážne nie je také jednoduché. Museli by sme odísť. Ty by si musel opustiť rodinu a..."
"Máme telefóny a e-maily." Prehovoril vážne. Bol taký odhodlaný.
"Premena nie je nič príjemné..."
"Ale po nej ma čaká krásny dlhý život." Mal odpoveď na všetko, čo ma stavalo do skutočne ťažkej situácie.
Pozorne som sa mu dívala do očí a cítila sa strašne. Zmení sa toho príliš veľa. "Je mi to ľúto." Naklonil sa ku mne, rukou mi upokojujúco krúžil po chrbte a jemne obtrel svoje pery o moje. "Mne nie."
Nebola som si tak úplne istá, či vie do čoho ide. No pôsobil rozhodne. A ja som bola rada, že to tak zobral. Nech to bolo akokoľvek sebecké, vo vnútri duše som sa tešila.
"Vezmeš si ma?"
Prekvapene na mňa pozrel, oči vyvalené, ústa otvorené v údive. A z ničoho nič sa rozosmial. Netuším prečo, ale smiala som
sa s ním. Ani jeden z nás to zjavne nebral úplne vážne.
"Takže?" spýtala som sa znova. Opäť som netušila čo mám od tej otázky čakať.
"Samozrejme." Kývol. Možno to myslel ako vtip, ale ak hej, mal smolu. Rukou som pátrala po svojej bunde na kresle, a keď som ju konečne nahmatala, vybrala som z vrecka papierové vrecúško. Otvorila som ho a jeho obsah si vysypala na nastavenú dlaň.
Pozorne som sledovala ako Colinove prsty zovreli jeden z prsteňov. Zmyselne sa usmial, chytil moju ruku do tých svojich a uprene mi hľadel do očí. "Ja, Colin, si beriem teba, Elizabeth, za svoju právoplatnú manželku."
Napodobnila som ho a navliekla mu prsteň, opakujúc prísahu. "Ja, Elizabeth Cullenová, si beriem teba, Colin, za svojho právoplatného manžela."
Vpíjali sme sa jeden druhému do očí a v jednej chvíli sa na seba so smiechom vrhli. "Milujem ťa." Zašepkala som mu v náručí.
"Ja teba viac," spokojne zavrnel a pevnejšie ma objal. Zamračila som sa. Sotva sme boli "svoji" a už sme sa hádali.
Vystrela som si pred tvár ruku a pozorovala prsteň. Bolo to komické, no oba pochádzali z obchodu so sladkosťami. Mali obyčajnú plastovú obrúčku a navrch drobnú lízanku. Vyznelo to ako detský vtip a predsa v tom bolo niečo hlbšie.
Colin odniekiaľ vyhrabal fotoaparát a našu historicky prvú, takmer svadbu riadne zdokumentoval. On rozospatý a v krátkych nohaviciach na spanie, ja strapatá a vysmiata. Omylom sa nám podarilo rozbiť pohár, takže nám nechýbali ani črepy. Dokonca som si z izbovej rastliny odtrhla stonku s kvetom.
Bolo to úžasné ráno. O to viac, keď sa k nám vkradla zvedavá Melanie s Danom v pätách. Bavili sme sa spolu všetci štyria, žartovali a smiali sa. A ako som tak pozorovala Colinov výraz, mala som pocit akoby sa s nimi snažil lúčiť. Nie také to lúčenie, aké vidíte na letiskách alebo vo filmoch. Žiadne slzy či srdcervúce objatia. Na to bol ešte čas. Skôr by som povedala, že si uvedomoval krátiaci sa čas. Práve vtedy som sa cítila nazvyš, no odmietali ma pustiť domov. Tak som ostala. Bola to skvelá rodinka. Začínala som smútiť za bláznivým policajtom a večne optimistickou skoro sestrou.
O pol desiatej som sa vyhrabala z postele a išla im spraviť raňajky. Mala som pocit, akoby im chcel Colin nenápadne naznačiť čo bude ďalej, chcela som im nechať súkromie. Okrem toho, moje raňajky milovali.
Motala som sa po kuchyni, krútila sa v rytme hudby z rádia a chystala palacinky. Zaliala som kávu s mliekom, jednu čokoládu a čaj.
"Raňajky!" zavolala som na poschodie a posadila sa na obľúbenú stoličku pri okne. Prišli sa najesť, aj keď do Daniela som dostala len hrnček čaju. Vraj sa bol najesť po práci. Chvíľu s nami ešte sedel, ale potom okamžite zalomil v obývačke na gauči.
Okolo obeda som sa rozlúčila. Musela som vybaviť ešte nejaké veci a dohodnúť sa s našimi. Predpokladala som, že im niektoré veci Alice stihla ozrejmiť, no museli sme sa dohodnúť. Boli sme rodina a takéto veci sme vždy riešili spolu.
Lialo ako z krhly a ja som očakávala nepríjemnú prechádzku domov. Colin sa síce ponúkol, že ma odvezie, no nechcela som ho zaťažovať a riešenie prišlo napokon samo. Na príjazdovej ceste zastavilo moje auto a Bella mi veselo hodila kľúče. "Colin." Kývla mu a posadila sa miesto spolujazdca.
"Ahoj, Bella." Pozdravili sme takmer súčasne. Na okamih sme sa na seba pozreli a pobavene sa uškrnuli. Krátko som ho pobozkala, prehrabla mu vlasy a nasadla za volant.
"Vyzeráte šťastne." Usúdila a veselo sa na mňa usmiala. Opätovala som jej milý úsmev. "A naozaj sme." Potichu som sa zachechtala, na jej zvedavý pohľad som len zdvihla ruku a zamávala ňou. Okamžite ju strhla k sebe a študovala cukríkový prsteň.
"Čo to...?" Bola zmätená.
Nahlas som sa zasmiala a ujala sa vysvetlenia. "Je to len taký vtip." Prikývla, no ešte stále mala na tvári nechápavý výraz. "Ale v podstate sme to obidvaja mysleli vážne."
"Len bude trvať roky, kým to naberie oficiálnu hodnotu." Zamrmlala som skôr pre seba, no zazdalo sa mi, že som videla Bellin úškľabok.
Nezastavovala som a rovno zašla do otvorenej garáže. "Sú doma všetci?" spýtala som sa, kým sme vošli dnu.
"Čakajú na nás. A ešte... vďaka za nový stolík."
"Myslela som, že by sa mohol hodiť." Krátko som sa zasmiala, krútiac hlavou sa ku mne pridala aj ona. "Sme doma!" zvolala som smerom dom domu a odišla rovno do jedálne.
Stačilo pár minút a postupne sa k nám pridala celá rodina. Ako som predpokladala, každý tušil o čo pôjde, no myslím, že len Alice vedela skutočne všetko. Alice a Edward.
Posadali sme si okolo dlhého stola, bolo tam presne desať miest.
"Takže sa budeme sťahovať?" spýtala sa Rose, čím prerušila narastajúce ticho a ja som svoju pozornosť upriamila čisto na ňu. Tvárila sa neutrálne, no niečo ju žralo. A ja som nevedela, či je to sťahovaním, Colinom alebo proste tým, že nás je veľa.
"Nie, Rose. Nemusíte." Odpovedala som so smutným úsmevom. Pravdou bolo, že sme prišli len pred nedávnom. Bola by škoda odísť. "Trochu som nad tým uvažovala." Pokrčila som plecami a hovorila ku všetkým. "Samozrejme, že to nie je zo dňa na deň. No vy tu máte školu a Carlisle s Esme prácu. Ľudia by sa zbytočne vypytovali, ak by sme odrazu odišli a ešte so sebou niekoho vzali...
Odchod by som skutočne navrhla, no išli by sme len ja a Colin. Stiahli by sme sa do ústrania a počkali, kým sa po premene ustáli. A neskôr by sme sa mohli opäť pridať k vám."
Prišlo mi to ako naozaj dobrý plán. Videla som v tom logiku. No Esme videla chyby. Ťažko si povzdychla a utláčala ma pod náporom smutných očí. "Chcela by si od nás odísť?"
"Čo? Ja nie!" Z tohto hľadiska som na to veľmi nehľadela, no vlastne mala pravdu. "Bolo by to len na nejaký čas, vrátili by sme sa hneď ako by to bolo možné." Stále mala v očiach smútok, no prikývla. "A mohli by ste za nami chodiť, možno aj my za vami."

Alice sa ihneď chytila, nadšená z niečoho, čo videla len ona. "A my s Jasperom by sme mohli ísť s vami. Už dávno sme sa chceli pozrieť do Európy."
Radšej som neriešila, odkiaľ zobrala Európu, ale veselo som na ňu žmurkla a otočila sa na ostatných.
"Nepáči sa mi, že nebudeme spolu." Esme stále nesúhlasne krútila hlavou. "Čo ak sa vám niečo stane? Budeme vzdialení tisícky kilometrov."
So zmučeným výrazom som sa snažila prísť na niečo vhodné, no napokon sa slova ujal Nathan a mne ostalo len pozorne počúvať a čakať.
"Nemusíš si robiť starosti, Esme. Colin bude po premene silnejší a keď tak môžem ísť na pár dní s nimi. Nič sa nestane, ak sa moja cesta posunie."
"Počkať! Prepáč, ale aká cesta?" Nechápala som o čom hovorí.
Nath sa najskôr poobzeral po ostatných, kým mi s neveselým úsmevom odpovedal. "Rozhodol som sa pokračovať v mojom predchádzajúcom živote." Pozeral na mňa, akoby očakával, že pochopím o čom hovorí. Pokrútila som hlavou a naznačila nechápavý a zároveň spýtavý pohľad. "Predtým som žil sám a blúdil po svete. Je ešte veľa miest, na ktoré by som sa chcel pozrieť."
Prekvapene som otvorila ústa a hoci to bolo vrcholne nevychované, nedokázala som sa prinútiť ich zatvoriť. Myslela som, že od nás nechce odísť. S nezliezajúcim šokom v tvári som sa vykoľajene rozhliadla po ostatných. Netvárili sa spokojne, no všetko nasvedčovalo tomu, že o tom vedeli. "Ale... veď nemôžeš odísť." Vzdychla som a úporne vymýšľala dôvody, pre ktoré by mal ostať. Aj mne samej to prišlo komické, veď ja som ho vyháňala celé tie mesiace! Ale teraz bol jeho odchod odrazu nereálny. "S Esme sme nechali namaľovať tvoj portrét do rodokmeňa! A Jasper vybavuje všetky dokumenty o našom príbuzenstve." Začínala som zúfať, pretože som nemala dosť argumentov. "Esme! Ty ho nepustíš!?"
"Rada by som, Elizabeth, ale je to jeho rozhodnutie." Vravela potichu a rozumne, no mne sa to stále nepáčilo. Posadila som sa na stoličku a urazene sa mračila. Chcela som to uhrať na svoju detskú povahu a bitku vybojovať, no to som nepočítala s tým, že ma odhalí. Smutne sa na mňa smial a len pokrútil hlavou.
"Fajn." Vzdala som všetky pokusy hry na rozmaznané dieťa a nasadila svoju typickú masku, s temným odtieňom zloby. "Som len zvedavá, s kým pôjdem nabudúce na paintball."
"No predsa so svojim obľúbeným bratom!" Vykríkol šťastne Emmett a ja som len prevrátila očami.
"Edward nevyzerá, že by ho niečo také bavilo." Odvrkla som krútiac hlavou a razom mu tú šťastnú grimasu zmazala z tváre. Ostatných som naopak rozosmiala, dokonca vyhlásili koniec poslednej etape môjho hnevu.
A tak som sa rozhodla Nathanov odchod v tú chvíľu neriešiť a radšej sa s Carlisleom vrhla na posledné úpravy veľkého plánu.              

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Cheeky-B* Cheeky-B* | Web | 20. dubna 2010 v 21:23 | Reagovat

supr web ;)

2 Lolla* & rottwy Lolla* & rottwy | Web | 20. dubna 2010 v 21:24 | Reagovat

Ahoj pokud se zajímáš o Hollywood,módu celebrit a vše kolem nich tak určitě navštiv náš web :))

3 Nesis Nesis | Web | 20. dubna 2010 v 21:45 | Reagovat

Konečné...! Hurá.... Kopča! ÁCH!... Odchádza? Prečo Nathan odchádza? Keď si človek naňho zvykne, on si odíde... Drzosť, drzosť táááá chlapská drzosť! Nesis dýchaj.... Colin bude upír.... Krásne s tými cukríkovými prsteňmi, romantické s nádychom prísľubu ale akési voľne... Milé! Nesmierne... krásny nápad, udeľujem medailu „najkreatívnejšie zasnúbenie“ aké som čítala. Za kapitolu veľkú, veľmi veľkú 1 s *! Držím palce a posielam silu na tú anglinu a dejepis, ja si rada počkám na tvoje kopče, viem že to an čo čakám je geniálne, a na to sa čakať oplatí. Chyby mi nevadia také veci ja ignorujem, keďže ja sama mám gramatický handicap!
Držím palce pri dobiehaní školy... :)

4 chuckyna chuckyna | Web | 20. dubna 2010 v 22:46 | Reagovat

achcich.. už nemám tajm si to přečíst a zítra mám učící den. .Takže budu muset vydržet do čtvrtka do večera :/

5 Chris Chris | 21. dubna 2010 v 15:07 | Reagovat

geniálna kapitola!

6 Benkas Benkas | Web | 21. dubna 2010 v 19:49 | Reagovat

waw....on odijde?? nho necakala som to...xD ale tak co uz....ta "svadba" bola super...uuzastne vymyslene....xD krasna kapitola tesim sa na dalsie....xD

7 Nell Nell | Web | 22. dubna 2010 v 17:43 | Reagovat

čítala som to už...no, proste dávnejšie :D (ktovie prečo, vždy mám pocit,že to musím napísať)
A bola perfektnááá...a bola dlhá! :) Proste super, aj keď sa mi nepáči Nathanova nesebeckosť, ja stále chcem, aby bol taký..no..keď mám dobrú náladu, mám očividne problém s vyjadrovaním :D Proste bola super a nechcem, aby odišiel :)

8 Wampire girl Wampire girl | 24. dubna 2010 v 15:54 | Reagovat

paradna kapitola a tentoraz si sa aj rozpisala :-D  :-D  :-D
Nech ti to vydrzi! :-)

9 CajushHP CajushHP | Web | 25. dubna 2010 v 19:59 | Reagovat

Takže..čo povedať?? Super si sa rozpísala, bola naozaj dlha.Lubilo sa mi to:D
a DUFAM že neodijde, lebo ...:d

10 Benkas Benkas | Web | 28. dubna 2010 v 10:35 | Reagovat

Ahoj...Obieham ako sa mas???

11 Andy Andy | Web | 29. dubna 2010 v 13:00 | Reagovat

on ide preč? :O pripadá mi to.. divné xD súhlas s Nell, chcelo by to starého sebeckého Nathana xD ale to len my sme možno mimo :D :D :D kráása :) kedy bude pokračko? O:)

12 Andie Andie | Web | 13. května 2010 v 21:14 | Reagovat

Ahoooj!
Stala sa mi "nehoda" s blogom a preto som bola nútená vytvoriť si nový. Bola by som rada, keby sme napriek tomu zostali SBčkami :) Súhlasíš?

13 Benkas Benkas | Web | 14. května 2010 v 18:17 | Reagovat

Aooy...obieham...ako sa mas???

14 Lucy Lucy | Web | 21. května 2010 v 12:32 | Reagovat

aoj Sb-nqo. Takže na začiatok sa chcem ospravedlniť za to, že som už dlho neprídavala žiaden komentár. Ale vieš ako škola, známky, povinnosti. Ale od teraz už som s5 so všetkým. Tak a po druhé. Veľmi pekná kapitolka a super úžasný des.
P.S. na mojom blogu som popridávala nové kapitolky, tak ak budeš mať čas a chuť tak k nám zájdi

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama