DN - Epilóg

19. července 2010 v 15:48 | Kalamita | Dievča noci

Hojky zlatíčka!

Konečne pridávam aj niečo na čítanie. Ako som spomínala, napísané to už bolo. Ale ja - večne nespokojný človek - som to chcela silou-mocou prepisovať a prekvapivo to prepísané nie je. Čím to bude? Nie, nechcem odpoveď.

Takže to máte fakt v tom pôvodnom stave, hoci sa mi zdá, že som prerobila aspoň poslednú vetu (neverili by ste, ale keď som to čítala o pár dní neskôr, nezdalo sa mi to také vadné).

Premýšľala som nad záverečnou rečou, ako mi bude táto poviedka chýbať, no ak chcem byť naozaj úprimná, musím uznať, že som celkom rada, že to mám z krku. Možno ste si to už všimli, ale moje konce poviedok stoja za veľké guľové, pretože to, už premýšľam vždy nad novým projektom a nechce sa mi domýšľať nič staré :D. Takže asi toľko. Záverečná reč nebude.

Ale aspoň sa Vám poďakujem za to, že ste Dievča noci čítali a tiež, že ste ma svojimi komentármi vždy poháňali vpred. Takže ďakujem :).

By the way, v piatok ideme s bráškom na chatu a ja som pre Vás dnes (teraz ma z toho zírania do miniatúrnej obrazovky bolí hlava) konečne dokončila kapitolu k OGTL, a tak sa ju chystám zverejniť niekedy v priebehu týždňa alebo cez víkend (ak mi prepne, môžete to tu mať už zajtra).

A nakoniec už len posledná vec, v celom článku Vám pridám aj dve fotky môjho nového kamaráta. Je fakt chutný, len občas neodpovedá :D

Epilóg

Objala som svoju rodinu a pokúsila sa o veselý úsmev. Myslím, že nebol dosť presvedčivý, no ostatní sa vytrvalo tvárili, akoby si to nevšimli. A práve to na nich milujem.

Zúfalo som si hrýzla spodnú peru, kým som sledovala Esme a jej zmučený pohľad a nútila sa konečne odísť. Nevydržala som to a ešte raz ju pevne objala. Bolo mi ľúto, že od nej odchádzame. Bola tou najlepšou mamou, akú som mohla mať. Spravila som príliš veľa hlúpostí a predsa ma nikdy nevyhodila. Práve naopak - vždy ma pritiahla späť. Nad tou myšlienkou som sa musela usmiať.

"Mám ťa rada."

"Aj ja teba, Elizabeth." Odtiahla sa a na čelo mi vtisla bozk. "Dávajte na seba pozor. Sľúb mi to."

"Sľubujem."
Usmiala som sa - tento krát úprimnejšie - a podišla k autu. Ešte som sa k nim otočila a krátko zamávala. Poslala som im vzdušný bozk a nasadla za volant. Colin ma už čakal vnútri. Nathan šiel na vlastnom aute, Alice s Jasperom v Porsche.

Naštartovala som, zaradila rýchlosť a vycúvala. Na ceste som sa zaradila za Nathom a v rytme hudby bubnovala prstami o volant.

Čakala nás dlhá cesta, s Colinovou rodinou sme sa rozlúčili už predtým. Zo špeciálnych kurzov, na ktoré sme boli údajne prijatí, boli skutočne nadšení. Fakt, že sa ani jeden neučíme tak vynikajúco, aby o nás mali na takej prestížnej škole dlhodobý záujem, si všimla len Melanie. Priznávam, že bola fakt naštvaná, ale Colin sľúbil, že jej to jedného dňa celé vysvetlí.

Zovrela som Colinovu ruku, prinútila ho, pozerať sa mi do očí. "Určite to chceš?"

Jeho pery sa roztiahli do pobaveného úsmevu. Chcel niečo povedať, no vyzeralo to, akoby nevedel čo, a tak len pokrútil hlavou a prevrátil očami. "Ideme na to!" Zavelil.

"Ideme na to!" Zvolala som taktiež a naše stále prepletené ruky obmotala okolo radiacej páky. Zaradili sme najvyššiu rýchlosť, plynový pedál som zatlačila takmer na podlahu a elegantným oblúkom
predbehla súrodencov. Začala sa naháňačka na kolesách, ktorú som, samozrejme, chcela vyhrať.