31. Kapitola

13. října 2010 v 21:47 | Jane |  One girl, two lifes - Happy End
Hádžem to sem len na rýchlo, takže na vysvetlenie "čo?", "prečo?", "kedy?", "ako?" a "kde?" si budete musieť počkať. Polovica z Vás by to aj tak nečítala a išla rovno na kapitolu. Pokojne sa priznajte, už mi to nevadí :D
Ale predsa si niečo neodpustím.
1. Prepáčte.
2. Na zajtra toho mám strašne moc a ja som pre Vás obetovala čas na učenie, takže prosím, nekašlem na Vás!
3. Kapitola je venovaná Nike, pretože mala super nápady a bola tej lásky, že sa o ne podelila. Ďakujem :) (aj tak si vyhradzujem právo byť na teba ráno, v škole, a po škole naštvaná ;) )
4. Je to rýchlo spráskané, neskontrolované a pravdepodobne ani nie príliš premyslené, takže sa za chyby ospravedlňujem, opravím neskôr a väčšie preklepy prerobím (ak by ste dajaké našli, dajte pls vedieť).
5. Názov kapitoly nechápem :D
6. Už píšem namiesto "nápady" "nálady" a namiesto toho, aby som čítala kamoškinu prezývku si predstavím značkové tenisky, takže.... off :))
Prajem pekné čítanie. :-*



Blik

                "Len tak uvažujem, slečna, myslíte, že by ste nám mohli venovať štipku pozornosti alebo sa aspoň tváriť, že ste prítomná?"
                "Ja som prítomná! Nedávam to snáď dosť dobre najavo?" Pobúrene som sa bránila a nechápavo profesora prebodávala pohľadom.
                "Možno až príliš." Zamrmlal a drzo sa odo mňa odvrátil. Naďalej sa venoval látke a mne už dal pokoj. S pobaveným úsmevom som sa otočila na svojho suseda. Ani som poriadne nechápala čo to do mňa vošlo.
                Chris ma pozoroval iskriacim pohľadom, pery pevne zovreté do úzkej linky, akoby sa snažil zadržať dvíhajúce sa kútiky úst. Nemohla som to tak nechať. Mal krásny úsmev a vážne nebolo fér, že sa ma oň snažil pripraviť.
                Pozorovala som ho prenikavým pohľadom, s nevinným úsmevom a v tichosti čakala. Vedela som, že to nevydrží. Nikdy to nevydržal. Zaškerila som sa a jeho snaha povolila. Ústa sa roztiahli do úsmevu, chvíľu na to sa natriasal tlmeným smiechom.
                Hlasný povzdych nás obidvoch prebral. Ako na povel sme sa otočili k profesorovi. Jeho divoký výraz, obočie vytiahnuté príliš vysoko a blesky v očiach ma na okamih zmiatli. Vážne som to prestávala chápať.
                "Čo zase?" zamrmlala som príliš potichu, aby to mohol počuť.
                "Mám toho dosť. Obaja vypadnite!" posledné slovo zakričal na celú triedu. Konečne mi v hlave zablikala výstražná kontrolka a ja som si so stiahnutými ušami vzala veci a poslušne vypadla. Bolo to príliš?
                -Hej, bolo.
                -Ale veď-
                -Mal na to právo.
                Byť na jeho mieste, tiež ťa vykopnem... Nás...
                -Fajn, prehnala som to.
                -Správne.
                -Ale ospravedlniť sa nepôjdem.
                -S tým som počítala.
                -Fajn.
                -... Uvedomuješ si, že je to prvýkrát, čo sme sa nepovadili?
                -No fakt... Je to sila.
                -Hej, to hej.
                -Ale aj tak je to vždy kvôli tebe?
                -Aaargh!
                -Chrčíš ako hypogrif.
                -Že som ti predtým vôbec niečo povedala. Mohla som čušať a možno by sa táto hlúpa konverzácia dokončila bez týchto nezmyselných hádok.
                -Veď vravím... Vždy je to kvôli tebe.
                -Čo?
                -Ty sa vážne nepočúvaš?
                -Čo? Ja? Nie! Áno! Áno, áno, ano!
                -Zjavne nie. Dovoľ mi citovať: Že som ti predtým vôbec niečo povedala. Mohla som čušať a-
                -Si neskutočná!
                -Neskutočne inteligentná!
                -O tom najlepšie svedčí tvoj aktuálny prospech.
                -Au.
                -...
                "Hlupaňa!"
                "Kto?" trhla som sebou. Chrisa som takmer neregistrovala.
                "Ja." Zvedavo na mňa hľadel, akoby čakal vysvetlenie. "Nechaj tak." Potriasla som hlavou a vykročila ku klubovni.
"Hej, Mel, čakaj!" Zakričal za mnou, keď sa prebral zo zamyslenia a šikovne ma dobehol. "Kam ideme?"
"Hm..." Zapremýšľala som nad tým a na okamih úplne prestala vnímať cestu. Až po pár krokoch som zmätene zastala, spravila tri kroky vzad a rozhliadla sa. Len som pokrčila ramenami a otočila sa naspäť. Rýchlo som spravila pár posledných krokov a vykročila - teraz už - po správnej chodbe.
"Pôjdeme sa vzdelávať!" Vyhlásila som rozhodne.
"Práve ťa vyrazil z učebne." Poznamenal akoby len mimochodom, no ďalej ma nasledoval. Ja som len ľahostajne trhla ramenami a pokračovala v ceste, kým sme nedorazili pred portrét. Zahlásila som heslo, prešla cezeň a vybehla do svojej izby. Prehrabala som takmer celú skriňu, kým som za všetkým tým oblečením našla gitaru a s úľavou ju vylovila. Tašku s učebnicami som nechala na posteli a ponáhľala sa preč. Prebehla som takmer prázdnu klubovňu - Chris sa niekam vytratil, ale to mi bolo jedno - a zamierila na siedme poschodie.
Núdzová miestnosť opäť nesklamala a ja som len ohromene sledovala ako sa predo mnou vytvára moje vlastné, vysnívané miesto. Miestnosť primalá aj na skromnú spálňu hrala žiarivými odtieňmi modrej, žltej a ružovej. Tapety mali vzory prepletených pruhov, občas bublín, či neforemných kvetín. Na zemi sa povaľovali farebné vankúše, popri stenách vyrastali ďalšie a ďalšie netradične tvarované police s knihami.
Svojej fantázii som dala rázne stop, kým sa interiér nestihol zmeniť a usadila - čítaj: hodila - sa na jeden z vankúšov. Bol pohodlný, mäkký a mňa v tej chvíli zasiahol hlboký súcit s mojimi spolužiakmi, ktorí museli ešte desať minút sedieť s hlavami v knihách na tvrdých drevených stoličkách.
No keďže nie som masochista, urýchlene som so svojim - ich - žiaľom skončila a pohodlnejšie sa usadila. Moja gitara bola - prekvapivo - rozladená a zabralo mi dosť času dať ju do poriadku, no s výsledkom som bola spokojná a po pätnástich minútach úmorného boja konečne mohla začať hrať. A že nezabúdam na staré dobré časy, spustila som veselých Gumkáčov a spievala na plné pľúca. Vážne som si to užívala. Odohrala a odspievala som si všetky pesničky z detstva, na ktoré som si spomenula a až neskôr prešla na tie "pre veľkých".
Bol to úžasný relax, pre moje neustále rozhádzané myšlienky to bola vysnívaná dovolenka. A aj keby som nemala voľnú hodinu, pravdepodobne by som tam aj tak ostala.
Na obed som, ale, bohužiaľ, už ísť musela a tak som sa po dvoch hodinách zdvihla, pozbierala svoje veci a odišla. Gitaru som zaniesla na izbu a už chcela odísť, no vtedy sa tam zjavila Lily.
"Tu si!"
"Tu som!" Zvolala som rovnako ako ona. No netvárila sa, že by zdieľala také nadšenie ako ja. Práve naopak. Vyzerala naštvane.
"Nepreháňaš to trochu?" spýtala sa naoko sladkým hláskom, ale ja som v ňom videla blížiacu sa pohromu.
"Čo myslíš?" Ja som hrala ďalej nevinnú, naivnú, hlúpučkú, nevšímavú.
"Vrátila sa ti morálka, alebo si si proste povedala, že sa na všetko vykašleš?" Vybehla po mne tak prudko, že som ani nestíhala otvárať ústa.
"Stop, stop, stop, stooop! Lily! Pomaly, potichu, vysvetliť. Prosím."
"Čo si, dopekla, sľubuješ od toho tvojho skoku od nepriateľstva a ľahostajnosti k najlepším priateľom do smrti?" Vážne sa hnevala a hoci som to tak trochu čakala, určite to presahovalo moju naivnú predstavu.
A práve v tej chvíli som sa začala vytáčať aj ja. Je to stále o tom istom. Donekonečna ti budú opakovať tvoje chyby a diktovať, čo máš robiť. Ak sa dáš náhodou na cestu, ktorú ti predpíšu, opäť robíš chybu.
"Na toto vážne nemám náladu." S vážnym tónom a tvrdým výrazom som ju obišla a zamierila do jedálne. Bola som rozbehnutá, bola som v dobrej nálade, bolo mi skvelo. A to si nenechám pokaziť hádkou. Večer možno. Zajtra určite. Ale dnes nie.
Už opäť s úsmevom som sa posadila vedľa Niny, zapriala jej dobrú chuť a sama sa vrhla na lahodné palacinky. No to sa už objavili aj ostatní, prisadli si len o pár miest ďalej a miesto oproti mne zabrala Lily, ktorá nevyzerala, že by ju celé to divadlo prešlo.
Mlčky som prehltla kúsok jedla a práve si krájala ďalší, keď sa opäť ozvala.
"Myslím si, že rovnako ako vtedy, ani teraz nemáš najmenšie tušenie, ktorého z nich by si si vybrala."
Nina vedľa mňa zamrzla a vyvalila na Lily oči, ja som to už nevydržala, príbor hodila na tanier a podráždene zasyčala: "Ale ja to viem!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Andy Andy | Web | 13. října 2010 v 21:53 | Reagovat

ako zvyčajne som si klikla na tvoju stránku a akosi reflexne som dala hneď aj šípku späť. Ale v tej sekunde "pridané pred 5 minútami" :O Skoro mi to oči vybilo :D fajn, strašne sa teším! :) idem si to okamžite prečítať :)

2 Andy Andy | Web | 13. října 2010 v 21:58 | Reagovat

správne, len si nenechať pokaziť náladu! Ale to "ja to viem" ma prekvapilo :D len či neblafuje! :D super kapitola, aj keď sme sa veľa nedozvedeli ;)

3 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 14. října 2010 v 16:52 | Reagovat

uf.... konečne všetky (tie čo som našla :D ) chyby opravené
a kujem Andy... ja osobne som si ani neni istá, či ste sa vôbec niečo mali dozvedieť :D vážne som bola rada, že konečne niečo mám.... a pozor (!) dokonca sa mi to páči :D

4 Nellie Nellie | Web | 14. října 2010 v 18:41 | Reagovat

Jéj, jéj, jéj! Kapitola! Ježíš! :D
A mňa by celkom zaujímalo, čo si tie, cca dva mesiace, kruci, robila! Ale fajn, že si sa ozvala. :)

Ňoh. Nevie to. Nemôže to vedieť. :D Ja v každej poviedke volím Siriusa a ona mi príde taká naondená na Chrisa. Oooch. :x Každopádne je kvalitne strelená. :D A hádam bude ďalšia rýchlo. :) Alebo aspoň...vieš, rýchlejšie. :D

5 nika nika | 17. října 2010 v 21:12 | Reagovat

ahh jaj Jane ... znova sme to skvelo vymysleli :-) :-) :-) :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :-D

6 CajushHP CajushHP | Web | 25. října 2010 v 12:43 | Reagovat

super kapitola..až an ten koniec....:O)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama