32. Kapitola

9. ledna 2011 v 23:19 | Kalamita |  One girl, two lifes - Happy End
Ó áno. Pre tú hŕstku, ktorá sem ešte v tichej nádeji chodí a čaká na novú kapitolu mám... NOVÚ KAPITOLU! Nechce sa mi to tu komentovať, lebo chcem ísť spať a to musím ešte hľadať dva nezvestné zošity (to bude psina, keď zajtra prídem do školy a nejaká zlatá osôbka mi ich prinesie). Ale fakt ľudia... aké pako by na zimné prázdniny požičiavalo zošity? Ešte k tomu matiku, z ktorej píšeme polročku? No nič... neriešim, pretože sa predsa len nejako vykecávam.
Tak sa majte pekne a prajem príjemný štart v škole. 


"Veríš im?"

                Navzájom sme sa prepaľovali pohľadom a mne sa zazdalo, akoby sa v smaragdových očiach zalesklo poznanie. No chvíľu na to, ho vystriedal zmätok. Lily sa nadýchla, otázku, ktorú mala na jazyku som jej vyčítala z očí. Skôr ako ju stihla vysloviť aj nahlas ju niekto prerušil a dokonale upútal moju pozornosť.
                "Keiliová, Masson. Pôjdete so mnou."
                Len som pokrčila ramenami a nasledovala vedúcu mojej fakulty. Chris kráčal v tichosti vedľa mňa, ale spýtavý pohľad si neodpustil.
                "Máte trest, pán Masson." Odpovedala mu profesorka. Nedokázala som si odpustiť úškrn. "Obaja, slečna."
                Opäť som pokrčila ramenami. Tušila som začo to všetko, ale viac-menej sme si trest zaslúžili. Teda... aspoň ja určite.
                Profesorka nás zaviedla do nepoužívanej učebne. Jediným mávnutím prútika sa nám na lavicu zniesli tri obrovské knihy. Bola to rana, všade navôkol sa rozletel prach. Pri tom zvuku som prudko odskočila, poletujúca špina u mňa vyvolala záchvat kašľa. Profesorka sa nado mnou len zaškľabila, zadala nám našu úlohu a odkráčala.
                Vrhala som na ňu pohoršené pohľady a prisahám, že ak by som bola rozprávková bytosť, z očí by mi šľahali plamene zúrivosti. A ona by sa mohla usmažiť na chrumkavo. Mohla som mať voľné popoludnie, dokelu! Namiesto toho tu budem sedieť, prehrabávať sa niečím... vlastne ani neviem čím.
                Chris, ale - na rozdiel odo mňa - nestrácal čas a pustil sa do práce.
                Napokon sa ukázalo, že to nie sú obyčajné knihy, ale záznamové bloky a ja už som nebola tak mimo, čo sa mojej úlohy týkalo. Len som listovala v nespočetných hárkoch papiera a triedila to všetko do zrozumiteľných celkov.
                Bola to nuda. Príšerná nuda. A ticho ubíjalo. Po polhodine som toho mala už plné zuby. Nebavilo ma značiť papiere a nebavilo ma mlčať. Okrem toho to bolo fakt trápne.
                Prečo sa vlastne nebavíme tak ako na hodine? Vtedy nám bolo aspoň veselo.
                "Tak." Zamrmlala som napokon - už v koncoch.
                "Tak?" uškrnul sa Chris a zvedavo po mne pokukoval.
                "Nič." Pokrčila som plecami a ďalej robila svoje. No neubránila som sa občasnému zazeraniu. A on tiež nie. Takže sme napokon obaja skončili pod stolom. Ale nie, žartujem. Nie sme deti, nejaký ten výbuch smiechu zvládneme.
                Každopádne, skončili sme s trápnym tichom a to ma dokonalo odľahčilo.
                Bolo to v poriadku, a keď sme sa rozhovorili, aj robota išla rýchlejšie.
                "Tak?" Začal pre zmenu on, ale nepozeral na mňa.
                "Tak?" spýtala som sa naoko nechápavo a naklonila sa k nemu.
                "Nič." Krátko sa zasmial a tiež sa naklonil. Medzi našimi tvárami bolo len pár centimetrov a Chris tú vzdialenosť veľmi odvážne zmenšoval.
                Tri centimetre.
                Jeden.
                Osem milimetrov.
                Päť.
                Plesk!
                Splašene sebou trhol dozadu a rýchlo sa spamätával. Zmätene sledoval moje spojené dlane a zatiaľ čo som sa ja nahlas smiala, on sa pohoršene mračil a urazene odul peru.
                Rukou som mu prehrabla vlasy a ďalej listovala. Niečo mi hovorilo, že sa tu čo nevidieť zjaví profesorka.
                A fakt. Takmer okamžite vkráčala do miestnosti. V tvári nečitateľný výraz. Bu bu bu!
                Prehltla som štipľavú poznámku a radšej si zahryzla do jazyka, aby mi opäť neušla nemiestna poznámka.
                "Ako ste na tom?"
                "Je to takmer hotové." Usmiala som sa, no nie výsmešne. Snažila som sa aspoň trochu zmenšiť jej zlosť na mňa. Možno sa to podarilo, ale skôr nie.
                No klobúk dolu, pustila nás aj napriek nedorobenej robote.
                Bola som príšerne unavená, aj keď bolo ešte len krátko po večeri. Po večeri. Ehm... fajn.
                Kráčali sme chodbou a Chris mal zjavne namierené do veže, no stihla som ho zastaviť a významne naňho zamrkať očami. "Hladný?"
                Na okamih sa zamračil a pochybovačne na mňa pozrel. Skontroloval čas na hodinkách a ešte stále nechápavo vyzdvihol jedno obočie dohora. "Myslel som, že je už po večeri."
                "Tak nemysli a poď." Zatiahla som ho do tajnej chodby. Teda tajnej.... na Rokforte je už len málo skratiek, o ktorých ostatní nevedia.
                Prešli sme o niečo rýchlejšie ako keby sme sa mali zdolávať niekoľko pohybujúcich sa schodísk. Priznávam, nebola som si úplne istá či vyjdeme na správnom mieste alebo až o chodbu ďalej. Predsa len, je to už nejaký piatok čo som naposledy odhaľovala tajomstvá Rokfortu.
                Ale nakoniec to dopadlo celkom dobre. A po ceste som zahliadla aj našich známych.
                "James!" Zakričala som na strapatú hlavu, ktorú som ako jedinú dokázala identifikovať, kým zašli za roh.
                Vysmiaty vystrčil hlavu a veselo mi mávol. Vykročili nám naproti a keď sme ich dobehli, príliš nápadne schovávali fľaše alkoholu za chrbtom.
                "Večierok?" Spýtavo som si ich premerala a zaškľabila sa nad Remusovým previnilým výrazom.
                "Niečo také." Zašepkal Sirius a teatrálne si priložil jeden prst k ústam.
                S hranou vážnosťou som ho napodobnila a tajomne sa rozhliadla, či nás niekto nesleduje.
                Naklonila som sa bližšie k nemu a dosť hlasno aj pre ostatných som spýtala: "Veríš im?" Kývla som k jeho dvom priateľom a veľmi významne naňho pozrela.
                Sirius si ich dôkladne premeral, váhavo prižmúril jedno oko a hrýzol si peru.
                V tej istej chvíli sme sa rozosmiali a opäť vykročili, tento krát všetci spolu.
                "A kam to vlastne ideme?" Ozval sa James.
                "Do kuchyne." Kývla som ramenami. "Zmeškali sme večeru. Prisahám, že by som zjedla aj škrota." Zamrmlala som malinko podráždene a kráčala ďalej.
                "Takže kuchyňa." Počula som Chrisa za mnou, ale neotáčala som sa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 15. ledna 2011 v 14:47 | Reagovat

super uzasne ,,,jak sa tesim na pokracovanie :-)

2 lilly lilly | Web | 15. ledna 2011 v 18:58 | Reagovat

:) Konečne nová kapitolka :) dúfam že ďalľia tu bude čoskoro, pretože som skoro zabudla čo bolo v predošlej =D

3 Lucy Lucy | Web | 19. ledna 2011 v 20:37 | Reagovat

Aooj SB..v prvom rade sa chcem ospravedlniť, že som tu dlho nebola. A keď som tu aj prišla tak som len pozrela a nezanechala žiadny komentár. Takže Ako sa máš?
Mimochodom skvelá kapitola...toto..tak..tak?..nič..nemohla som z toho.=) rýýchlo pokračko.=)

4 Nell Nell | Web | 21. ledna 2011 v 22:06 | Reagovat

Taká krááátka, kus oddychová, prakticky nedejová, ale aj tak silno potešila. :) A snáď, snáď, pre tú drahú hŕstku ľudí napíšeš aj ďalšiu. :)

5 Amalia25Melendez Amalia25Melendez | E-mail | Web | 9. července 2012 v 19:28 | Reagovat

All people deserve very good life and <a href="http://goodfinance-blog.com/topics/business-loans">business loans</a> or bank loan can make it better. Because freedom is grounded on money.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama