KJ - Články

Epilóg a kecy na rozlúčku

Sun, 23 Jan 2011 17:07:33 +0100

Vy ste, samozrejme, čakali poriadnu kapitolu. A ja som, samozrejme, sklamala Vaše očakávania. Ale ospravedlňovať sa nebudem. Mne sa to páči tak ako to je. Ak by som to chcela rozpisovať, len by som to zbytočne predlžovala a pri mojej rýchlosti písania a kvalite posledných kapitol by sa to nikomu z nás nepáčilo.

Po udalostiach, ktoré sa v poslednej dobe stali som sa pred nedávnom rozhodla vo svojom živote zaradiť nový smer a... odteraz budem sama sebe vravieť pravdu a nič len pravdu.

A jedna z krutých právd je tiež, že pôvodná myšlienka OGTL upadla už dávno, takže fakt neviem ako nazvať to, čo prišlo keď som sa rozhodla prepísať koniec. No vážne, pre koho z Vás sa to oficiálne skončilo Melinou smrťou?

Príbeh sa zbytočne skomplikoval, pribudlo príliš veľa nových postáv, absolútne nereálnych situácií, hlavnej hrdinke som prihrala status "dokonalá" alebo som jej nahádzala pod nohy toľko polien, že z nej bolo "úbohé, zranené, nevinné chúďatko". Áno, každý ju ľutoval, každý sa okolo nej točil a hoci práve to väčšina z nás chce, naše túžby a sny sú veeeľmi ďaleko od reality.

Takže výsledok práce otrasný, príliš cukrový, príliš prešpekulovaný, príliš... rozprávkový. Priznávam, rozprávkové konce čítam rada, no nie tie, ktoré napíšem ja :)

Takže si pokojne povedzte, že som fakt divná, sprostá, alebo že sa hanbím za svoju tvorbu (v tomto by ste mali čiastočne pravdu). A pre mňa za mňa si tvrďte, že svoju prácu zhadzujem úmyselne, ale je mi to fuk. Vám sa to možno páči a verte, že ma chvála fakt teší, ale toť môj názor.

Už Vám dám, samozrejme, pokoj. Len som sa chcela rozlúčiť, pretože sa mi nechce písať trápny článok (a verte, že v mojom podaní by bol fakt trápny) o tom, ako na tejto stránke končím, ako mi budete chýbať a to všetko.

Kde niečo končí, niečo nové začína, chýbať mi určite budete. Ale nebojte, tých z Vás ktorí budú mať skutočne záujem si nájdem ;)

Tak sa majte krásne, užite si posledný článok ku OGTL-HE, posledný príspevok na kalamityjane.blog.cz. Lúčim sa s Vami, niekedy nabudúce :)) Kalamitaaa

Epilóg

Keď sa na to všetko pozriem s odstupom času, chce sa mi smiať.

Priznávam, riadne som svojim priateľom zavarila, keď som ďalej predstierala stratu pamäte, ale dozvedela som sa fakt zaujímavé veci.

A užili sme si mnoho bláznivých, ale aj nebezpečných chvíľ. A tá detská naivita... Haha.

No to podstatné je, že nás to skutočne posunulo ďalej.

A všetci sme nejako skončili.

James aj po Rokforte študoval a stal sa aurorom. A, samozrejme, hneď po škole sa oženil s Lily. Bývajú v úžasnom domčeku v rozprávkovej dedinke a žijú šťastne až... Ešte stále.

Lily pracuje u Svätého Munga vo výskumnom týme. Vážne sa im darí a len pred nedávnom objavili elixír, ktorý mi zachránil pôvodnú ľudskú podobu, keď sa prejavila kúzelná moc mojej malej netere.

Remus vlastní malé kníhkupectvo, a aj keď mu to nevynáša milióny, je spokojný. Občas si ho do svojich služieb povolá Dumbledore a v neposlednom rade dobrovoľne asistuje Lily pri jej najnovšom projekte - protivlkolačom elixíre.

Sirius bojuje po Jammieho boku. Navzájom si kryjú chrbát. Ešte stále sú najlepší priatelia, ale už viditeľne dospelí. Aj keď niektoré zlozvyky sa nezmenili. Sirius sa pre svoju prácu skutočne nemusí báť o bezpečnosť manželky alebo dieťaťa. Stále svojou odvahou rád zvádza krásne ženy.

Chris sa vrátil do Ameriky. Býva v celkom útulnom byte s priateľkou a psom. Och, a učí na Ellerovej akadémii pre hudobne nadaných kúzelníkov. Decká si ho obľúbili - možno preto, že sa ešte stále správa akoby patril do školských lavíc.

Nina, však, také šťastie ako ostatní nemala. Jej rodičov zabili Smrťožrúti a ona odišla bez rozlúčenia. Odvtedy sa nikomu neozvala a my sme prestali dúfať.

No a ja?

Z očí som si odhrnula prameň tmavých vlasov, žmurkla na svoj odraz v zrkadle a opustila šatňu. So širokým úsmevom som vybehla na pódium a šťastne mávala fanúšikom. Boli úžasní a aj po tých rokoch stále verní. Napriek všetkým komplikáciám, prestávkam či zmenám. Boli tam pre mňa.

Privítala som ich srdečným pozdravom a spustila šou. Sprevádzala ma dokonalá kapela, efektnému predstaveniu pomáhali talentovaní tanečníci. Spievala som a skákala hore-dole.

A potom som pod pódiom zahliadla jeho. Môj úsmev sa ešte viac rozšíril, poslala som mu vzdušný bozk.

Chris sa pobavene zasmial a tiež mi poslal jeden bozk. Na rukách zvieral nášho drobca - francúzskeho buldočka Brinkleyho a škrabkal ho za ušami.

Tých dvoch som milovala.

32. Kapitola

Sun, 09 Jan 2011 23:19:02 +0100

Ó áno. Pre tú hŕstku, ktorá sem ešte v tichej nádeji chodí a čaká na novú kapitolu mám... NOVÚ KAPITOLU! Nechce sa mi to tu komentovať, lebo chcem ísť spať a to musím ešte hľadať dva nezvestné zošity (to bude psina, keď zajtra prídem do školy a nejaká zlatá osôbka mi ich prinesie). Ale fakt ľudia... aké pako by na zimné prázdniny požičiavalo zošity? Ešte k tomu matiku, z ktorej píšeme polročku? No nič... neriešim, pretože sa predsa len nejako vykecávam.

Tak sa majte pekne a prajem príjemný štart v škole.

"Veríš im?"

Navzájom sme sa prepaľovali pohľadom a mne sa zazdalo, akoby sa v smaragdových očiach zalesklo poznanie. No chvíľu na to, ho vystriedal zmätok. Lily sa nadýchla, otázku, ktorú mala na jazyku som jej vyčítala z očí. Skôr ako ju stihla vysloviť aj nahlas ju niekto prerušil a dokonale upútal moju pozornosť.

"Keiliová, Masson. Pôjdete so mnou."

Len som pokrčila ramenami a nasledovala vedúcu mojej fakulty. Chris kráčal v tichosti vedľa mňa, ale spýtavý pohľad si neodpustil.

"Máte trest, pán Masson." Odpovedala mu profesorka. Nedokázala som si odpustiť úškrn. "Obaja, slečna."

Opäť som pokrčila ramenami. Tušila som začo to všetko, ale viac-menej sme si trest zaslúžili. Teda... aspoň ja určite.

Profesorka nás zaviedla do nepoužívanej učebne. Jediným mávnutím prútika sa nám na lavicu zniesli tri obrovské knihy. Bola to rana, všade navôkol sa rozletel prach. Pri tom zvuku som prudko odskočila, poletujúca špina u mňa vyvolala záchvat kašľa. Profesorka sa nado mnou len zaškľabila, zadala nám našu úlohu a odkráčala.

Vrhala som na ňu pohoršené pohľady a prisahám, že ak by som bola rozprávková bytosť, z očí by mi šľahali plamene zúrivosti. A ona by sa mohla usmažiť na chrumkavo. Mohla som mať voľné popoludnie, dokelu! Namiesto toho tu budem sedieť, prehrabávať sa niečím... vlastne ani neviem čím.

Chris, ale - na rozdiel odo mňa - nestrácal čas a pustil sa do práce.

Napokon sa ukázalo, že to nie sú obyčajné knihy, ale záznamové bloky a ja už som nebola tak mimo, čo sa mojej úlohy týkalo. Len som listovala v nespočetných hárkoch papiera a triedila to všetko do zrozumiteľných celkov.

Bola to nuda. Príšerná nuda. A ticho ubíjalo. Po polhodine som toho mala už plné zuby. Nebavilo ma značiť papiere a nebavilo ma mlčať. Okrem toho to bolo fakt trápne.

Prečo sa vlastne nebavíme tak ako na hodine? Vtedy nám bolo aspoň veselo.

"Tak." Zamrmlala som napokon - už v koncoch.

"Tak?" uškrnul sa Chris a zvedavo po mne pokukoval.

"Nič." Pokrčila som plecami a ďalej robila svoje. No neubránila som sa občasnému zazeraniu. A on tiež nie. Takže sme napokon obaja skončili pod stolom. Ale nie, žartujem. Nie sme deti, nejaký ten výbuch smiechu zvládneme.

Každopádne, skončili sme s trápnym tichom a to ma dokonalo odľahčilo.

Bolo to v poriadku, a keď sme sa rozhovorili, aj robota išla rýchlejšie.

"Tak?" Začal pre zmenu on, ale nepozeral na mňa.

"Tak?" spýtala som sa naoko nechápavo a naklonila sa k nemu.

"Nič." Krátko sa zasmial a tiež sa naklonil. Medzi našimi tvárami bolo len pár centimetrov a Chris tú vzdialenosť veľmi odvážne zmenšoval.

Tri centimetre.

Jeden.

Osem milimetrov.

Päť.

Plesk!

Splašene sebou trhol dozadu a rýchlo sa spamätával. Zmätene sledoval moje spojené dlane a zatiaľ čo som sa ja nahlas smiala, on sa pohoršene mračil a urazene odul peru.

Rukou som mu prehrabla vlasy a ďalej listovala. Niečo mi hovorilo, že sa tu čo nevidieť zjaví profesorka.

A fakt. Takmer okamžite vkráčala do miestnosti. V tvári nečitateľný výraz. Bu bu bu!

Prehltla som štipľavú poznámku a radšej si zahryzla do jazyka, aby mi opäť neušla nemiestna poznámka.

"Ako ste na tom?"

"Je to takmer hotové." Usmiala som sa, no nie výsmešne. Snažila som sa aspoň trochu zmenšiť jej zlosť na mňa. Možno sa to podarilo, ale skôr nie.

No klobúk dolu, pustila nás aj napriek nedorobenej robote.

Bola som príšerne unavená, aj keď bolo ešte len krátko po večeri. Po večeri. Ehm... fajn.

Kráčali sme chodbou a Chris mal zjavne namierené do veže, no stihla som ho zastaviť a významne naňho zamrkať očami. "Hladný?"

Na okamih sa zamračil a pochybovačne na mňa pozrel. Skontroloval čas na hodinkách a ešte stále nechápavo vyzdvihol jedno obočie dohora. "Myslel som, že je už po večeri."

"Tak nemysli a poď." Zatiahla som ho do tajnej chodby. Teda tajnej.... na Rokforte je už len málo skratiek, o ktorých ostatní nevedia.

Prešli sme o niečo rýchlejšie ako keby sme sa mali zdolávať niekoľko pohybujúcich sa schodísk. Priznávam, nebola som si úplne istá či vyjdeme na správnom mieste alebo až o chodbu ďalej. Predsa len, je to už nejaký piatok čo som naposledy odhaľovala tajomstvá Rokfortu.

Ale nakoniec to dopadlo celkom dobre. A po ceste som zahliadla aj našich známych.

"James!" Zakričala som na strapatú hlavu, ktorú som ako jedinú dokázala identifikovať, kým zašli za roh.

Vysmiaty vystrčil hlavu a veselo mi mávol. Vykročili nám naproti a keď sme ich dobehli, príliš nápadne schovávali fľaše alkoholu za chrbtom.

"Večierok?" Spýtavo som si ich premerala a zaškľabila sa nad Remusovým previnilým výrazom.

"Niečo také." Zašepkal Sirius a teatrálne si priložil jeden prst k ústam.

S hranou vážnosťou som ho napodobnila a tajomne sa rozhliadla, či nás niekto nesleduje.

Naklonila som sa bližšie k nemu a dosť hlasno aj pre ostatných som spýtala: "Veríš im?" Kývla som k jeho dvom priateľom a veľmi významne naňho pozrela.

Sirius si ich dôkladne premeral, váhavo prižmúril jedno oko a hrýzol si peru.

V tej istej chvíli sme sa rozosmiali a opäť vykročili, tento krát všetci spolu.

"A kam to vlastne ideme?" Ozval sa James.

"Do kuchyne." Kývla som ramenami. "Zmeškali sme večeru. Prisahám, že by som zjedla aj škrota." Zamrmlala som malinko podráždene a kráčala ďalej.

"Takže kuchyňa." Počula som Chrisa za mnou, ale neotáčala som sa.

Koaly :(

Mon, 08 Nov 2010 20:44:54 +0100

Chápete to?!!!

Koaly!!!

Snažím sa prestať s hrešením, ale toto....

Ch*j!

Vystrielal koaly!!!! Medvedíky, ktoré nikomu nič nepsravili!!!!

Zabil maminu!!!!

A malá má v sebe ešte stále 8 guliek!!!

A je to ch*j!

A magor!

Neľútostný kk*!

Absolútny imbecil bez pudu ich-záchovy!

Vrah zvierat!

Nemilosrdný ignorant!

A ja ani neviem kto to je!!! :( Hovorte si čo chcete, dva roky je malý trest!

Hemh.... zhrnutie?

Sun, 17 Oct 2010 11:45:38 +0200

Hojte!

Konečne mám trochu času, takže sa idem oficiálne ospravedlňovať :D

Chcem sa ospravedlniť za to, že som len sľubovala, sľubovala a sľubovala a... nič neplnila. Oukej, viem, robím to stále a stále sa ospravedlňujem, ale ja som proste taká.

Mrzí ma, že som si tak surovo predĺžila prázdniny a okrem jedného hlúpeho článku nič nepridala. Leto bolo príliš pestré, príliš prelomové a príliš... sladké? Ja neviem no... proste bol problém nepozerať sa na svet ako cez ružové okuliare. Priority boli úplne iné, hlavný cieľ bol užívať si ten krásny pocit a premýšľanie nad príbehom, ktorý už dávno nie je to, čo býval, ktorý je nesympatický samotnej autorke už nebolo času ani nálady.

Neskôr začala škola, kopec povinností, des z toho všetkého, ba dokonca veta: "Ja z tej školy zdrháááám!!" (pre tých, ktorých to zaujíma alebo ma nepoznajú, vydržala som to a útek plánujem až po polročnom vysvedčení :D) To bolo obdobie, keď som jasala, že môžem vypadnúť von a opäť som na nič iné nemyslela. Príliš veľa záľub vás proste obmedzí a nakoniec sa prichitíte pri tom, že sa nevenujete už vôbec žiadnej :(

Ale! Keď som sa konečne začala rozbiehať, začala som písať novú kapitolu a vážne premyslela najbližší dej, prišla jeseň, v pätách jej bola, samozrejme, aj tradičná jesenná depresia a vtedy to všetko popraskalo. Nikto nestíha, nikto si vás nevšíma, všetci sa rozchádzajú a vy stojíte v tom všetkom a čakáte kto ďalší do vás kopne.

Lepšie výhovorky nemám, ale snáď má pochopíte a tých pár kapitol so mnou ešte vydržíte. :) Tentokrát Vám nejdem sľubovať absolútne nič, takže som sa možno konečne poučila :) Ale prajem Vám pekný zvyšok víkendu.

JA ttekám, kým ma nenapadne tento článok zrušiť... fakt sa mi nepáči, príde mi príliš precitlivélý a polovica z toho nebude nikoho trápiť.

Tak sa majte. Čúúúús!

31. Kapitola

Wed, 13 Oct 2010 21:47:37 +0200

Hádžem to sem len na rýchlo, takže na vysvetlenie "čo?", "prečo?", "kedy?", "ako?" a "kde?" si budete musieť počkať. Polovica z Vás by to aj tak nečítala a išla rovno na kapitolu. Pokojne sa priznajte, už mi to nevadí :D

Ale predsa si niečo neodpustím.

1. Prepáčte.

2. Na zajtra toho mám strašne moc a ja som pre Vás obetovala čas na učenie, takže prosím, nekašlem na Vás!

3. Kapitola je venovaná Nike, pretože mala super nápady a bola tej lásky, že sa o ne podelila. Ďakujem :) (aj tak si vyhradzujem právo byť na teba ráno, v škole, a po škole naštvaná ;) )

4. Je to rýchlo spráskané, neskontrolované a pravdepodobne ani nie príliš premyslené, takže sa za chyby ospravedlňujem, opravím neskôr a väčšie preklepy prerobím (ak by ste dajaké našli, dajte pls vedieť).

5. Názov kapitoly nechápem :D

6. Už píšem namiesto "nápady" "nálady" a namiesto toho, aby som čítala kamoškinu prezývku si predstavím značkové tenisky, takže.... off :))

Prajem pekné čítanie. :-*

Blik

"Len tak uvažujem, slečna, myslíte, že by ste nám mohli venovať štipku pozornosti alebo sa aspoň tváriť, že ste prítomná?"

"Ja som prítomná! Nedávam to snáď dosť dobre najavo?" Pobúrene som sa bránila a nechápavo profesora prebodávala pohľadom.

"Možno až príliš." Zamrmlal a drzo sa odo mňa odvrátil. Naďalej sa venoval látke a mne už dal pokoj. S pobaveným úsmevom som sa otočila na svojho suseda. Ani som poriadne nechápala čo to do mňa vošlo.

Chris ma pozoroval iskriacim pohľadom, pery pevne zovreté do úzkej linky, akoby sa snažil zadržať dvíhajúce sa kútiky úst. Nemohla som to tak nechať. Mal krásny úsmev a vážne nebolo fér, že sa ma oň snažil pripraviť.

Pozorovala som ho prenikavým pohľadom, s nevinným úsmevom a v tichosti čakala. Vedela som, že to nevydrží. Nikdy to nevydržal. Zaškerila som sa a jeho snaha povolila. Ústa sa roztiahli do úsmevu, chvíľu na to sa natriasal tlmeným smiechom.

Hlasný povzdych nás obidvoch prebral. Ako na povel sme sa otočili k profesorovi. Jeho divoký výraz, obočie vytiahnuté príliš vysoko a blesky v očiach ma na okamih zmiatli. Vážne som to prestávala chápať.

"Čo zase?" zamrmlala som príliš potichu, aby to mohol počuť.

"Mám toho dosť. Obaja vypadnite!" posledné slovo zakričal na celú triedu. Konečne mi v hlave zablikala výstražná kontrolka a ja som si so stiahnutými ušami vzala veci a poslušne vypadla. Bolo to príliš?

-Hej, bolo.

-Ale veď-

-Mal na to právo.

Byť na jeho mieste, tiež ťa vykopnem... Nás...

-Fajn, prehnala som to.

-Správne.

-Ale ospravedlniť sa nepôjdem.

-S tým som počítala.

-Fajn.

-... Uvedomuješ si, že je to prvýkrát, čo sme sa nepovadili?

-No fakt... Je to sila.

-Hej, to hej.

-Ale aj tak je to vždy kvôli tebe?

-Aaargh!

-Chrčíš ako hypogrif.

-Že som ti predtým vôbec niečo povedala. Mohla som čušať a možno by sa táto hlúpa konverzácia dokončila bez týchto nezmyselných hádok.

-Veď vravím... Vždy je to kvôli tebe.

-Čo?

-Ty sa vážne nepočúvaš?

-Čo? Ja? Nie! Áno! Áno, áno, ano!

-Zjavne nie. Dovoľ mi citovať: Že som ti predtým vôbec niečo povedala. Mohla som čušať a-

-Si neskutočná!

-Neskutočne inteligentná!

-O tom najlepšie svedčí tvoj aktuálny prospech.

-Au.

-...

"Hlupaňa!"

"Kto?" trhla som sebou. Chrisa som takmer neregistrovala.

"Ja." Zvedavo na mňa hľadel, akoby čakal vysvetlenie. "Nechaj tak." Potriasla som hlavou a vykročila ku klubovni.

"Hej, Mel, čakaj!" Zakričal za mnou, keď sa prebral zo zamyslenia a šikovne ma dobehol. "Kam ideme?"

"Hm..." Zapremýšľala som nad tým a na okamih úplne prestala vnímať cestu. Až po pár krokoch som zmätene zastala, spravila tri kroky vzad a rozhliadla sa. Len som pokrčila ramenami a otočila sa naspäť. Rýchlo som spravila pár posledných krokov a vykročila - teraz už - po správnej chodbe.

"Pôjdeme sa vzdelávať!" Vyhlásila som rozhodne.

"Práve ťa vyrazil z učebne." Poznamenal akoby len mimochodom, no ďalej ma nasledoval. Ja som len ľahostajne trhla ramenami a pokračovala v ceste, kým sme nedorazili pred portrét. Zahlásila som heslo, prešla cezeň a vybehla do svojej izby. Prehrabala som takmer celú skriňu, kým som za všetkým tým oblečením našla gitaru a s úľavou ju vylovila. Tašku s učebnicami som nechala na posteli a ponáhľala sa preč. Prebehla som takmer prázdnu klubovňu - Chris sa niekam vytratil, ale to mi bolo jedno - a zamierila na siedme poschodie.

Núdzová miestnosť opäť nesklamala a ja som len ohromene sledovala ako sa predo mnou vytvára moje vlastné, vysnívané miesto. Miestnosť primalá aj na skromnú spálňu hrala žiarivými odtieňmi modrej, žltej a ružovej. Tapety mali vzory prepletených pruhov, občas bublín, či neforemných kvetín. Na zemi sa povaľovali farebné vankúše, popri stenách vyrastali ďalšie a ďalšie netradične tvarované police s knihami.

Svojej fantázii som dala rázne stop, kým sa interiér nestihol zmeniť a usadila - čítaj: hodila - sa na jeden z vankúšov. Bol pohodlný, mäkký a mňa v tej chvíli zasiahol hlboký súcit s mojimi spolužiakmi, ktorí museli ešte desať minút sedieť s hlavami v knihách na tvrdých drevených stoličkách.

No keďže nie som masochista, urýchlene som so svojim - ich - žiaľom skončila a pohodlnejšie sa usadila. Moja gitara bola - prekvapivo - rozladená a zabralo mi dosť času dať ju do poriadku, no s výsledkom som bola spokojná a po pätnástich minútach úmorného boja konečne mohla začať hrať. A že nezabúdam na staré dobré časy, spustila som veselých Gumkáčov a spievala na plné pľúca. Vážne som si to užívala. Odohrala a odspievala som si všetky pesničky z detstva, na ktoré som si spomenula a až neskôr prešla na tie "pre veľkých".

Bol to úžasný relax, pre moje neustále rozhádzané myšlienky to bola vysnívaná dovolenka. A aj keby som nemala voľnú hodinu, pravdepodobne by som tam aj tak ostala.

Na obed som, ale, bohužiaľ, už ísť musela a tak som sa po dvoch hodinách zdvihla, pozbierala svoje veci a odišla. Gitaru som zaniesla na izbu a už chcela odísť, no vtedy sa tam zjavila Lily.

"Tu si!"

"Tu som!" Zvolala som rovnako ako ona. No netvárila sa, že by zdieľala také nadšenie ako ja. Práve naopak. Vyzerala naštvane.

"Nepreháňaš to trochu?" spýtala sa naoko sladkým hláskom, ale ja som v ňom videla blížiacu sa pohromu.

"Čo myslíš?" Ja som hrala ďalej nevinnú, naivnú, hlúpučkú, nevšímavú.

"Vrátila sa ti morálka, alebo si si proste povedala, že sa na všetko vykašleš?" Vybehla po mne tak prudko, že som ani nestíhala otvárať ústa.

"Stop, stop, stop, stooop! Lily! Pomaly, potichu, vysvetliť. Prosím."

"Čo si, dopekla, sľubuješ od toho tvojho skoku od nepriateľstva a ľahostajnosti k najlepším priateľom do smrti?" Vážne sa hnevala a hoci som to tak trochu čakala, určite to presahovalo moju naivnú predstavu.

A práve v tej chvíli som sa začala vytáčať aj ja. Je to stále o tom istom. Donekonečna ti budú opakovať tvoje chyby a diktovať, čo máš robiť. Ak sa dáš náhodou na cestu, ktorú ti predpíšu, opäť robíš chybu.

"Na toto vážne nemám náladu." S vážnym tónom a tvrdým výrazom som ju obišla a zamierila do jedálne. Bola som rozbehnutá, bola som v dobrej nálade, bolo mi skvelo. A to si nenechám pokaziť hádkou. Večer možno. Zajtra určite. Ale dnes nie.

Už opäť s úsmevom som sa posadila vedľa Niny, zapriala jej dobrú chuť a sama sa vrhla na lahodné palacinky. No to sa už objavili aj ostatní, prisadli si len o pár miest ďalej a miesto oproti mne zabrala Lily, ktorá nevyzerala, že by ju celé to divadlo prešlo.

Mlčky som prehltla kúsok jedla a práve si krájala ďalší, keď sa opäť ozvala.

"Myslím si, že rovnako ako vtedy, ani teraz nemáš najmenšie tušenie, ktorého z nich by si si vybrala."

Nina vedľa mňa zamrzla a vyvalila na Lily oči, ja som to už nevydržala, príbor hodila na tanier a podráždene zasyčala: "Ale ja to viem!"

No hej, žijem...

Tue, 24 Aug 2010 01:11:45 +0200

Tento článok sa zjavne nedá viac odkladať a tak...

Tak nazdar ľudia!

Je potešujúce, že tu mám ešte stále ľudí, ktorí si mojej trvalej neprítomnosti všimnú a dokonca sa aj ozvú. Kujem moc pekne, lásky, mooc si to vážim.

Ale nemám náladu, chuť, ani energiu, aby som sa veľmi rozpisovala a tak len veľmi v skratke.

Aj napriek snahe som nič nenapísala (prekvapivo!). Neviem čo mám písať, neviem ako to mám písať, ani kedy to mám písať. Mám toho veľa a nerobím nič! Asi toľko k blahodárnym účinkom prázdnin.

Ozaj a tiež mám náladu pod psa, ktorá sa vlečie každým dňom dlhšie a dlhšie. A keďže moje drísty nikto nepočúva v reáli, nebudem sa zaťažovať vešaním svojich citovým výlevov sem, aby som potom mohla typovať, koľko ľudí sa nad článkom len tak pousmeje a koľko ich oň ani nezavadí pohľadom.

Žijem? Žijem.

Píšem? Nepíšem

Kedy začnem? Netuším. ...ale pokúsim sa pred začiatko šk. roka :(

Prepáčte tú mrzutosť, mám dosť. Ale Vám prajem pekný zvyšok prázdnin :)

30. Kapitola

Fri, 23 Jul 2010 09:43:46 +0200

Hojky!

Tak Vám pridávam tú sľúbenú kapitolu k OGTL :). Myslím, že je trošku zvláštna. Hlavne kvôli Melindiným reakciám. Často krát mi príde, že tá postava ani nevie čo chce :). Budem sa sťažovať u autora :D. Ale musím uznať, že sa mi celkom páči, aj keď som ju po sebe vlastne nečítala. Ešte sa to pokúsim napraviť.

By the way, večer odchádzame na tú chatu, takže tu týždeň určite nič nepribudne, ale budem sa snažiť niečo zosmoliť.

Majte sa krásne a užívajte slniečko. Vaša Jane :)

Opäť medzi priateľmi

Pozbierala som sa a nasadila chladnú masku. Išla som inou cestou a keď som konečne dorazila do klubovne, narazila som na Jamesovu partu. Nepáčil sa mi pohľad, aký na mňa Sirius hodil, ani jeho krok mojím smerom. Akosi podvedome som sa chystala zdrhnúť, keď v tú istú chvíľu vstúpil Chris. Toľko chrabrých by mali vyhubiť.

Sirius stál v okamihu za mnou, jednu ruku na mojom páse. Privrela som oči, zaťala zuby a odstrčila sa od neho.

"Ty!" Bodla som mu prstom do hrude, "ty," ukázala som na Chrisa, "a ty!" Zamračila som sa na Matta, zjavne pobaveného tou situáciou, "mi dáte pokoj!" Rozhodla som nekompromisne a unavene sa odvliekla do izby.

Všetok ten zhon okolo ma unavoval. V noci som nemohla spávať, snívali sa mi veci z minulosti, hoci som neverila, že sú to vracajúce sa spomienky. Škola bola náročná a aj napriek snahe som doteraz nedobrala učivo, ktoré som zameškala. Vlastne sa mi ani veľmi nechcelo, nemala som chuť, nevládala som popri dlhých esejach civieť do starých ošarpaných kníh. Okrem dejín mágie som aj tak ničomu nerozumela, bolo to zbytočné.

A s najväčšou pravdepodobnosťou nespravím koncoročné skúšky. Stávala sa zo mňa flegmatická, výbušná študentka so študijným priemerom horším ako 4,0. Malú nádej na úspech mali záverečné referáty, na ktorých som pracovala, no aj tie mi dávali zabrať. Celý večer som sedela nad knihami, zháňala informácie a pritom som dorobila len transfiguráciu.

Odhodila som brko a zvalila sa do kresla. Bola to drina, no odrazu sa to celé zvrhlo na hrôzu. Spolužiakova mačka prebehla po stole a prevrhla otvorenú fľašku s atramentom. Ten sa vylial na hŕbu papierov, polial celú knihu o kúzelných tvoroch a lial sa ďalej zo stola na moje biele nohavice.

"Nie, nie, nie, nie!" Zúfalo som sledovala tú katastrofu a ani sa to nesnažila zastaviť. Do očí mi vhŕkli slzy zúfalstva, hlavu som zložila na stôl, čelom udierala o zašpinenú dosku. Zašpinenú! Ako úderom blesku som sa narovnala a rukami sa čo najrýchlejšie snažila zmyť čiernu škvrnu. Jediné, čo som, ale dosiahla, bola rozmazaná šmuha na celej tvári a zamazané ruky až kamsi po lakte.

Kolená som si pritiahla k telu a húpajúc sa dopredu a dozadu sledovala neporiadok na stole. Bola som celkom pokojná. Veď prečo nie? Po líci mi stiekla osamelá slza. Ani som sa ju nesnažila utrieť.

Pohmkávala som si akúsi skladbu a ďalej len tak pozorovala okolie. Oči mi zablúdili aj k nástenným hodinám. Pol tretej. Ráno. Osem hodín práce. Natiahla som sa za šálkou s kávou, ale bola prázdna.

Jediným pohybom som zo stola všetko zmietla. Sledovala som ako sa moja stočená práca zakotúľala k bosému páru nôh.

Zúfalo som sa pozrela na dotyčného, ten sa na mňa usmial. "Zobudila som ťa?" Zachrapčala som a sama sa zľakla vlastného hlasu.

"Nie, nemôžem spať."
Len som prikývla. "Stále pracuješ?"

"Nie, už nie. Vylepšujem si oblečenie." Zasmiala som sa, ale nepresvedčila som tým ani samú seba, tak som s tým aj hneď skončila.

Pritiahol si ku mne jedno z kresiel a pozdvíhal veci zo zeme. Začal si prezerať papier s mojimi poznámkami, občas sa nad niečím zamračil, niečo vyškrtol. Párkrát aj niečo dopísal.

"Nemusíš to robiť. Zvládnem to." Uistila som ho. Nepáčilo sa mi, že to za mňa robil. Nechcela
som ho využívať a ani sa od neho nechať ľutovať.

"Tak fajn." Podal mi kôpku papierov.

Chvíľu som pozorovala jeho nastavenú ruku a všetku tú prácu, ktorú musím ešte zvládnuť. Ale natiahla som ruku a chcela si to vziať späť. V poslednej chvíli stiahol veci zase k sebe. "Žartoval som." Roztomilo sa usmial a pokrútil hlavou nad mojim výrazom.

Nechala som to teda tak a zaborila sa do kresla. Bolo pohodlné. Na spanie síce neuspôsobené, no vedela som si predstaviť päť krásnych minút spánku aj v sede.

Musela som zadriemať na dlhšie, pretože, keď som sa konečne prebrala, obloha už nemala takú tmavú farbu. O chvíľu bude svitať. Zmätene som sa rozhliadala, kým som zrakom napokon nezastavila na Remusovi.

"Čo tu ešte stále robíš?" spýtala som sa nechápavo a vyhrabala sa z príliš veľkej teplákovej bundy.

Zdvihol oči od papierov a unavene sa na mňa usmial. "Už si hore?"

"Hm... Spala som dlho?"

Iba pokrútil hlavou. "Ale mala by si si ísť ľahnúť do postele."

"Tak to nie." Namietla som. "Mal by si ísť ty! Toto je moja práca." Natiahla som sa za ním a vytrhla mu veci z rúk.

"Mel, neblázni. Vyzeráš hrozne a potrebuješ spať. Ja to spravím."

"Nie!" Naďalej som nesúhlasila. Všetko som to pustila na stôl a zívla. Removi som hodila jeho bundu a posadila sa k svojej práci. Nalistovala som si stranu, na ktorej skončil a začala prepisovať. Lenže on stál nespokojne nado mnou. Vzhliadla som k nemu a rukami naznačila, aby vypadol. Bola som tvrdohlavá, musela som to dokončiť.

O šiestej som dopisovala už len záver a to bol zároveň čas, kedy sa do klubovne začali trúsiť ostatní študenti.

"Dobré ráno." Zapriala Lily a posadila sa vedľa. "Nemala si toto isté oblečené aj včera?" Varovne zdvihla obočie a škaredo sa na mňa zamračila.

"Hej, mala." Kývol Remus. Aj s chalanmi prišiel len chvíľu po Lily.

Veľmi som ich nevnímala, písala som poslednú vetu. Za bodkou som papier zrolovala, hodila ho s vecami do tašky a konečne sa venovala aj im.

"Hneď som pri vás. Skočím sa prezliecť."

"Možno aj trochu umyť." Poznamenal Sirius a naznačil, aby som sa na seba poriadne pozrela.

Trochu zmätene som dvihla ruky a zarazila sa. Sklonila som hlavu a vzdychla. "Vďaka." Zamrmlala som, prútikom očistila stôl a vybehla hore.

V kúpeľni som si dopriala poriadne horúcu sprchu. Urýchlene som si vyfúkala vlasy, na oči naniesla čiernu linku a riasy pretrela špirálou. Moje minimum zakrylo aspoň malý kúsok z únavy, ktorá na mňa doliehala. Čo najrýchlejšie som na seba nahádzala školskú uniformu a zbehla schody.

"Som tu!" Zavolala som k skupinke, ktorá na mňa už čakala.

"Fajn, tak poďme." Usmiala sa Lily, no ja som si všimla, ako si ma pozorne prehliadla.

-Možno hľadala nejaký náznak
blázna, ktorý sa z teba stáva.

-Vtipné.

-Čo je vtipné na tom, že ti preskakuje?

-To, že v tom nie som sama.

"Mel, počúvaš ma?"

Prudko som zatriasla hlavou, otočila sa na Ninu. "Ehm, čo si hovorila?"

Nesúhlasne krútila hlavou, nepáčilo sa jej to. Niektorí ďalší si mojej duševnej neprítomnosti všimli tiež.

Prinútila som sa na tvári vytvoriť pokojný úsmev. "Tak ideme na tie raňajky alebo nie?"

Nechali to tak. Príde mi, akoby sa im to zdalo normálne. Predtým by z toho robili príliš veľké haló. Sama pre seba som len pokrčila ramenami. Časom si zvykne každý.

Na tanier som si naložila ovocný šalát, do pohára naliala pomarančový džús. Nesústredene som jedla, myšlienkami som bola ďaleko za preplneným stolom. Pozorovala som prsteň, ktorý sa mi leskol na prste. Taký istý, aký mala aj Lily s Ninou. Musela som sa nad tým pousmiať. Posledné Vianoce stály skutočne za to.

Zamyslene som zdvihla zrak, na okamih sa zarazila. Sirius ma úporne sledoval, keď si všimol môj pohľad, na okamih pozrel mimo. Keď som sa mu opäť dostala do zorného poľa, krátko som sa usmiala. Dobre som videla tú otázku v jeho temných očiach. Krátko, nenápadne som prikývla.

Oproti predošlému dňu to bola skutočne zmena, no ja som mala celú noc na premýšľanie. Okrem prepisovania nudných tém som prehodnocovala svoje názory, správanie. Asi som sa vážne chovala detinsky, no vtedy som to uznávala ako jedinú obranu proti prekážkam, ktoré sa mi stavali do cesty. To večné zatajovanie okolností môjho úrazu, všetko to čo za tým nasledovalo. Stratené spomienky, problémy v škole, Sirius, Chris... Všetko ma to ubíjalo. Aj tá hlúpa schizofrénia zo mňa robila blázna.

A tak som urobila jedno z tých mojich spontánnych činov, rozhodnutie z minúty na minútu. Presadla som si vedľa Siriusa a vzala mu z taniera kúsok syra. Nechápavo na mňa hľadel, ale jedlo posunul bližšie ku mne a my sme sa začali normálne rozprávať. Hoci sme neriešili tie podstatné záležitosti, cítila som sa dobre. Preberali sme počasie tam vonku, chválili raňajky a rozprávali sa o plánoch na víkend. Boli to hlúposti, ale my sme sa po dlhej dobe správali ako skutoční priatelia.

Takmer sme zabudli ísť na vyučovanie a hoci sme chvíľu meškali, nemali sme z toho problémy, pretože nás bolo viac.

V triede som odovzdala prácu, na ktorej sme s Remusom v noci striedavo pracovali a keďže Lil sedela s Ninou a chalani tiež nemali miesto, posadila som sa vedľa vynervovaného Chrisa. Vyzeral, že ho nová škola znervózňuje a mňa napadlo, že som sa ho vlastne ani nespýtala, prečo prišiel práve na Rokfort.

Keď som si k nemu sadla, bol rovnako prekvapený ako predtým Sirius a mňa to úprimne rozosmialo.

"Slečna, mohli by ste sa, prosím, upokojiť?"

"Prepáčte?" ospravedlnila som sa, ale hneď na to sa otočila na Chrisa. "Je to hrôza čo? V novej škole, vôbec sa nevyznáš... Strašné." Svoj monológ som zakončila širokým úsmevom.

Myslím, že bol zmätený. Treštil na mňa oči. Ja som sa usmievala.

DN - Epilóg

Mon, 19 Jul 2010 15:48:35 +0200

Hojky zlatíčka!

Konečne pridávam aj niečo na čítanie. Ako som spomínala, napísané to už bolo. Ale ja - večne nespokojný človek - som to chcela silou-mocou prepisovať a prekvapivo to prepísané nie je. Čím to bude? Nie, nechcem odpoveď.

Takže to máte fakt v tom pôvodnom stave, hoci sa mi zdá, že som prerobila aspoň poslednú vetu (neverili by ste, ale keď som to čítala o pár dní neskôr, nezdalo sa mi to také vadné).

Premýšľala som nad záverečnou rečou, ako mi bude táto poviedka chýbať, no ak chcem byť naozaj úprimná, musím uznať, že som celkom rada, že to mám z krku. Možno ste si to už všimli, ale moje konce poviedok stoja za veľké guľové, pretože to, už premýšľam vždy nad novým projektom a nechce sa mi domýšľať nič staré :D. Takže asi toľko. Záverečná reč nebude.

Ale aspoň sa Vám poďakujem za to, že ste Dievča noci čítali a tiež, že ste ma svojimi komentármi vždy poháňali vpred. Takže ďakujem :).

By the way, v piatok ideme s bráškom na chatu a ja som pre Vás dnes (teraz ma z toho zírania do miniatúrnej obrazovky bolí hlava) konečne dokončila kapitolu k OGTL, a tak sa ju chystám zverejniť niekedy v priebehu týždňa alebo cez víkend (ak mi prepne, môžete to tu mať už zajtra).

A nakoniec už len posledná vec, v celom článku Vám pridám aj dve fotky môjho nového kamaráta. Je fakt chutný, len občas neodpovedá :D

Epilóg

Objala som svoju rodinu a pokúsila sa o veselý úsmev. Myslím, že nebol dosť presvedčivý, no ostatní sa vytrvalo tvárili, akoby si to nevšimli. A práve to na nich milujem.

Zúfalo som si hrýzla spodnú peru, kým som sledovala Esme a jej zmučený pohľad a nútila sa konečne odísť. Nevydržala som to a ešte raz ju pevne objala. Bolo mi ľúto, že od nej odchádzame. Bola tou najlepšou mamou, akú som mohla mať. Spravila som príliš veľa hlúpostí a predsa ma nikdy nevyhodila. Práve naopak - vždy ma pritiahla späť. Nad tou myšlienkou som sa musela usmiať.

"Mám ťa rada."

"Aj ja teba, Elizabeth." Odtiahla sa a na čelo mi vtisla bozk. "Dávajte na seba pozor. Sľúb mi to."

"Sľubujem."
Usmiala som sa - tento krát úprimnejšie - a podišla k autu. Ešte som sa k nim otočila a krátko zamávala. Poslala som im vzdušný bozk a nasadla za volant. Colin ma už čakal vnútri. Nathan šiel na vlastnom aute, Alice s Jasperom v Porsche.

Naštartovala som, zaradila rýchlosť a vycúvala. Na ceste som sa zaradila za Nathom a v rytme hudby bubnovala prstami o volant.

Čakala nás dlhá cesta, s Colinovou rodinou sme sa rozlúčili už predtým. Zo špeciálnych kurzov, na ktoré sme boli údajne prijatí, boli skutočne nadšení. Fakt, že sa ani jeden neučíme tak vynikajúco, aby o nás mali na takej prestížnej škole dlhodobý záujem, si všimla len Melanie. Priznávam, že bola fakt naštvaná, ale Colin sľúbil, že jej to jedného dňa celé vysvetlí.

Zovrela som Colinovu ruku, prinútila ho, pozerať sa mi do očí. "Určite to chceš?"

Jeho pery sa roztiahli do pobaveného úsmevu. Chcel niečo povedať, no vyzeralo to, akoby nevedel čo, a tak len pokrútil hlavou a prevrátil očami. "Ideme na to!" Zavelil.

"Ideme na to!" Zvolala som taktiež a naše stále prepletené ruky obmotala okolo radiacej páky. Zaradili sme najvyššiu rýchlosť, plynový pedál som zatlačila takmer na podlahu a elegantným oblúkom
predbehla súrodencov. Začala sa naháňačka na kolesách, ktorú som, samozrejme, chcela vyhrať.

Dovolenka na MALTE :)

Mon, 12 Jul 2010 22:43:28 +0200

Ahojky, ahojky!

Zdravím z krásnej dovolenky. Slnko svieti, práca čaká, nestaviame snehuliaka :)

Ospravedlňujem sa za počiatočný komunikačný šum, dobrá nálada sa objavila ani neviem ako (a to som bola ešte pred chvíľou riadne naštvaná). Myslím, že to majú na starosti tie komáre (nechápem, že sa matička príroda vôbec kašlala ich stvorením), alebo väčšia dávka Aulinu ako je odporúčané. Každopádne, ma to pomaličky opúšťa a ja sa vraciam k svojej počiatočnej mrzutosti.

Inu, ja hnusná sebecká tvor (!) som Vám ani nezapriala pekné prázdniny, vôbec som sa nespýtala na vysvečko, ani na iné plány. I´m mooooc sorry, because I som vôbec nemala náladu niečo pridávať. Bola som znechutená vlastnou lenivosťou, vyvedená z miery blbosťou (opäť vlastnou) a nehorázne vytočená magormi/y (aké i? ...nezapína) okolo. Pre tých, ktorí to fakt (!) čítajú, a ktorých to náhodou zaujíma, vysvedčenie bolo celkom v pohode. Opäť tri trojky, ale cez to som sa preniesla, ba dokonca som spokojná :D

No a myslím, že pre daktorých je asi kus neskoro priať krásne prázdniny, ale ja sa aj tak ozvem. Takže Vám želám, aby ste si ostávajúce voľno poriadne užili, nepremeškali očarujúce chvíle plné zábavy, lásky a hudby a HLAVNE, aby ste september začali s plným zdravím. Toť vše k téme "Idú prázdniny!"

Teraz môžeme prejsť k téme "Poviedky, ktoré mali byť už dávno ukončené". Konečne som domyslela niečo k OGTL, ale ešte som sa nedokopala k tomu to aj napísať (výhovorky o chvíľu). K DN som napísala epilóg, ale písala som ho narýchlo, má sotva pol strany, je zbytočne sladký a nudný a vadný a nemožný. Môj osobný názor, ale ten je momentálne podstatný, takže to asi ešte prepíšem.

NEPÍŠEM, pretože mám na návšteve rodinku z východu a okrem toho aj zateplujeme domček, takže nemám čas. Stále treba niečo robiť, občas sa dobrovoľne (sesterka s ujom ma zhadzujú do bazéna) okúpem, robím, pijem džúsik, robím, pijem... Ak nepracujem, nie som v bazéne ani do seba nelejem šťavu z koncentrátu, sedím a pozerám do blba, pretože nič iné nevládzem.

Je to dosť na dve veci, samu seba preklínam, lebo flákam všetko. Ale človek si časom zvykne a potom to všetko prechádza flegmatickým krčením ramien.

By the way, článok je už dosť dlhý. A my sme sa ešte stále nedohodli na farbe domu. Mamka chce žltú(ale len ona!), ockovi je to jedno, ale vyhovuje mu modrá, ja chcem takú peknú kávovú, bráško sa neozýva. Je to dilema a mne to začína byť dosť fuk :D. Cha-cha. Nadávať budem, až to bude hotovo :)

No a pre tých, ku ktorým to náhdou nedorazilo, dovolenkujeme na lepiacej "malte" k polystyrénu.

Ouch, už radšej končím. Prestáva ma baviť to písať, zase ma chytajú nervy, idem het. Alebo radšej čítať.

Majte sa krásne, užívajte teplé dni, Vaša Jane :)

Unavená a zničená, no stále živa!

Sun, 13 Jun 2010 18:50:17 +0200

Ahojte!

Spomínala som, že sem asi nič nepribudne, a predsa som tu!

Bolo to vážne super! Poľsko je haluzná krajina (ony Vám tie autá normálne zastavia, aj keď nestojíte na prechode! O_o), domáci sú mrte milí (aj keď slovenčine rozumie len hŕstka vyvolených) a obchody sú... veľké. Priniesla som si nové tričko a farebný šálik, Vám nejaké foto (v celom článku). Nie je ich veľa, ja som moc nefotila, tak dávam len zo súťaží dajaké ukážky.

Nebudem rozpisovať do detailov, ja len trak okrajovo, ju? Ubytovanie bolo senzačné, mali sme dokonca vlastnú kuchynku s chladničkou. Poliaci boli zaujímaví, dokonca sme dostali nejaké komplimenty (no waw! :D)

Samotná súťaž nebola veľmi slávna. Prvýkrát sa nám stalo, že sme odišli bez ocenenia, no čo. Všetko povyhrávali domáci a akési ocenenie dostali dve baby z Ukrajiny. Nevadí, bola zábava. V piatok večer sme boli v kine na Ocean world 3D, čo bolo po poľsky, ale čo-to som pochytala a bolo to skutočne krásne. V sobotu sme boli na koncerte tamojšej hudobnej školy. Melódia bola fakt chytľavá, no keď skončili, začala byť riadna nuda. Na ubytovňu (4km peši :)) sme sa vracali dajako okolo polnoci a premokli až do poslednej nitky (v prvej tretine cesty začalo liať :D).

Inu, bolo tam neskutočné teplo a ja som si začíbnala myslieť, že sa zbláznim. Bŕŕŕ.

Ešte by som sa mala ísť niečo poučiť do školy a začať robiť na pauzáku, no nemám energiu. Som unavená, nechodila som spávať skôr ako nad ránom, to teplo robí tiež svoje. A! Som celá doštípaná od komárov. Ruky, nohy, chrbát, krk. Áááá! Hajzly!

Radšej, ale bežím, chcem ešte očíhnuť Vaše nové kapitolky a poprípade prečítať. Majte sa krásne a držím palce v škole (už to nebude dlho X) ).

Ide sa na cesty

Wed, 09 Jun 2010 18:15:53 +0200

Hoj! Ahoj!

Opäť sa ozývam, opäť bez kapitoly, ale ja už tuším, že si zvykáte (vo voľnom preklade "Prepáčte." )

Očividne si predlžujem dovolenku a sklamaná zisťujem, že to AŽ tak platné nie je. Nie žeby som sa nesnažila. Píšem. Ale niečo kus iné. Niečo nové, niečo... Chucky vie...

OGTL vyletelo z hlavy, múza na túto tému si užíva platené voľno. A hoci by DN-ko mohlo ísť, môj spomalený mozog (mimochodom úplne flegmatický k uzatváraniou známok) a záľuba v leňošení to proste nedajú. Vŕŕŕ... Viem, že Vás to musí štvať, a viem, že nad takýmito článkami pretáčate oči, ale inak sa proste NEDÁ. A komu to vadí, nech si strčí... píšťalku do úst a zapíska. Lebo ja Vám hovorím: "Raz to príde! ... a všetci sa dočkáme." Btw.: Už som spomínala, že by som chcela aktuálne žijúce (2) poviedky dokončiť do začiatku letných prázdnin? Ha-ha... a že neviem rozprávať vtipy...

Mimochodom, konečne sa dostávam K VECI a idem rozprávať o tom, prečo tento článok vlastne vznikol. Zajtra odchádzam do Poľska. "Boli vyslaní, aby zachránili zem!" :D Nie, nie. Len sa organizuje výtvarná súťaž a naša ZUŠ-ka (mala by som brať prachy za reklamu) sa zúčastňuje tiež. Vraciam sa v nedeľu, ale keďže budem musieť dohnať dva dni v škole (a bude toho sakra moc), pravdepodobne nič nepribudne (optimisti, nezabúdajte na tú flegmu, ju?).

Hm... to by tak mohlo byť vše. Asi by som sa mohla ísť pobaliť (konečne!). Mám existenčný problém, neviem čo si vziať. Takže to idem riešiť. Zbaliť sa na štyri dni aj s cestou by nemal byť problém, či? Ouč...

Tak sa majte krásne, nezabudnite sem občas mrknúť a želám Vám pekný koniec týždňa.

Hoje moje! Kiss, Vaša Jane.

A čo takto... ?

Sun, 30 May 2010 15:30:21 +0200

Je to dosť divný nápad vzhľadom na to, že by to nijaká extrémna zmena nebola. No ide o vsugerovanie si môjho výmyslu, do mojej hlavy. Takže, čo takto týždňové pozastavenie? (viac v cč)

Naozaj trvám na tom, že by to nebola žiadna zmena. Vy s týmto nápadom, samozrejme, môžete nesúhlasiť, lebo bez Vás by som nebola nič. A tak si v pokoji prečítajte môj návrh a vyjadrite sa, prosím.

Spomínala som, že si chcem len niečo vtĺcť do hlavy (minule mi to vyšlo... na 15 minút som sa presvedčila, že to bravčové mäso predo mnou je vlastne kuracie a pokojne ho môžem jesť :D). Takže by som písanie oficiálne na týždeň (chcela som dva, ale to by sa tu už asi nikto neukázal) pozastavila a tvárila sa, že nie som pod žiadnym tlakom. Nemusela by som si pri písaní neustále opakovať, že to už musím dokončiť a život by bol krajší. Uvidíme ako by to šlo a možno sa konečne niečoho dočkáte :).

P.S.: Vážne sa ospravedlňujem za všetky somariny, ktoré vymýšľam.

P.S.2: Neuveríte, ale mala som chuť pustiť sa do ďalšej kapitoly SVOP. Lenže potom som si prečítala tie úbohé štyri kapitoly a uvedomila si, že tú poviedku nezachráni ani nový elán, ktorý ma chytil. "Tudíž" ostáva naďalej v koši.

S maličkou dušičkou.... Nekričte!!!!!

Thu, 27 May 2010 19:47:15 +0200

Ale úplne vážne, nekričte na mňa, prosím...

*Malilinkatá, prikrčená, s nevinným faceom a psím pohľadom.* Tak som si povedala, že sa ozvem... po dlhšej dobe, by sa možno patrilo, ja viem. A opakujem, nekričať! A nebiť! Lebo som len malinké, choručké To... Ale nie choručké... bo to ja furt, ale aspoň už viem diagnózu :D Vraj CC syndróm (spolužiak sa mi smeje... vraj sa nemám hrať s muchami CC), ale to nič, lebo to sa mi stále darí zbierať neliečiteľné choroby, ktorým názov neviem vysvetliť. Ale je to celkom haluz... ono to je len to, že mi mrte puká v krku a bolí ma z toho hlava... Ale pán doktor mi múdro poradil sedieť vystretá pri všetkých činnostiach (počítač, telka, rysovanie...) Rysovanie! Nechcem byť múdra, ale ešte sa mi nepodarilo vymyslieť vzpriamenú polohu, keď musím byť nad tým výkresom zohnutá (som dutá ja, alebo on?). Ale to je fuk... ja len tak okrajovo, že čo je nové...

No keď sme pri tom, čo je nové, tatík asi tak pred týždňom a pol odišiel do Rajeckých a vzal si zo sebou notebook (áno... následujú výhovorky, ktoré mám tak rada). Pri tej príležitosti som ja prišla o dobrého priateľa a keď napíšem pár nevinných čiarok, tak jedine na papier. Podstatné je na všetkom tom len to, že má bráško na počítači zlú klávesnicu (čisto môj názor, proste mi nesedí) a tatík ešte horšiu. Furt ju mám chuť vyšmariť z okna...

Takže nepíšem. Keď som dačo chcela, prešla ma chuť, premyslené plány sa stratili, som zúfalá (takže to asi nebude len chyba tej klávesnice :-/ ). Proste... na nové kapitola sa musí čakať... Možno ma mini-čierny-krásny-múdry-občas spomalený-no milovaný noťásek nakopne a keď sa daddy vráti, budem písať.

Pomaly prestávam tušiť o čom som chcela mlieť. Tak ja radšej pôjdem... ešte musím dokresliť výkres na ODK. Si to predstavte... takú kupolu v TT. Boli sme v pondelok na celý deň kresliť v meste :)

Ale už fakt idem... ak nájdete v článku dajaké chyby, proste ignoreeeeeee. Nechce sa m to po sebe čítať. Som znudená, zlenivelá a cítim sa jak z Ťapákoviec fajty (drahá to Timrava).

Adios lásky, lúčim sa a prajem pekný zvyšok večera. Užite si od zajtra víkend, prípadne prihoďte nejaké pikošky z Vášho života. Akosi nemám čas veľmi čítať články. I´m sorry, my friends. A odpustite SB-nka, že sa Vám nevenujem. :(

Zuzu

Sat, 15 May 2010 20:41:31 +0200

Hojky! Tak som tu s novým SB-čkom.

Zuzu má fakt peknú stránku a krásne píše. Odporúčam prečítať. Jej tvorba je originálna a skutočne má niečo do seba :). Takže šupito....

Diplom síce nie je nič moc, pretože dopísať pár písmeniek vie každý, tak som sa aspoň pohrala s farbami :)

DN - 30. Kapitola

Tue, 20 Apr 2010 21:19:57 +0200

Akosi sa mi to nechce obkecávať a aj tak by to boli asi len výhovorky. Kapitola mi príde trochu trhlá, ale nenormálne sa mi páči. A je celkom dlhá (na môj vkus), veď posúďte sami/y (sakra, aké je tam i?).

Ale už bežím. Musím sa ísť učiť. Pôvodne som si len prišla pozrieť suplovačku. A už tu tvrdnem dosť dlho. Pálim sa učiť slovíčka na anglinu a deják.

Majte sa zatiaľ krásne. Mmchdm, mám toho teraz trošku dosť (doháňam tú týždňovú maródku), takže na ďalšiu kapitolu si bude treba počkať dlhšie.

Ozaj a chyby si, pls, nevšímajte. Ď

Brú noc, Vaša Jane.

Zmeny

V tú noc sme s Nathom vyrazili ešte na jednu spoločnú misiu. Zobrali sme si moje auto, ja šiltovku na zakrytie zelenej škvrny vo vlasoch a vrhli sa do obchodov. Nathan mi kúpil skutočne krásnu bundu. Bola dokonca krajšia ako tá predtým a dostala som k nej aj farebné tenisky.

Tiež som sa na oplátku zmilovala a kúpila novú súpravu kožených poťahov do auta. Boli sme vyrovnaní, ale bola to fakt zábava, takže sme ostali do rána. Alice dostane nové šaty a svetrík (do SMS nám napísala správnu farbu), pre Rose sme mali nové stereo do auta. Bellu a Edwarda čakal doplnok do izby, pretože nás nič lepšie nenapadlo, Jaspera obdarujeme gitarou. Carlisle mal všetko, tak sme mu aspoň zohnali novú lekársku tašku - bola fakt pekná - a kvôli Esme sme pobehali celý obchod s umením, kým sme narazili na vhodný obraz do obývačky. Väčšinou to boli len hlúposti, ktoré si mohli kúpiť aj samy, ale prišlo nám to milé. A tak trošku sme si chceli vyžehliť tie večné hádky. Aby som nezabudla, Emmettov plyšový grizly sedel po ceste späť na Nathových kolenách.

A hoci mi bolo ľúto, že neuvidím reakcie ostatných, poprosila som ho, aby ma vyložil u Colina. Nenamietal a ani sa netváril nijako urazene. Myslím, že sa to skutočne dostávalo do tých správnych koľají.

Pred Colinovým domom som sa zrazila s Danom. Vracal sa z nočnej a zvedavo si ma prezeral. "Čo sa medzi vami dvoma stalo?" pýtal sa ustarane, kým mi otvárala dvere. Odpovedala som mu, že sme sa len na niečom nepohodli a chystám sa to napraviť. Zaprial mi veľa šťastia a pustil hore. Ako som ešte stihla vyzistiť, ich rodičia opäť neboli doma. Neviem, či sa mi to len zdalo, no prišli mi príliš zamestnaní na to, aby si ten dom mohli zapísať do kolónky "trvalé bydlisko". Cítila som sa ešte horšie, pretože som sa chystala roztrhnúť túto rodinu o ďalšiu dôležitú časť.

Tíško som zaklopala na plné dvere a počkala na rozospatý zvuk pripomínajúci súhlas. Potichu, ako to len šlo som vkĺzla dnu a dohopkala až k posteli. Colin bol zachumlaný v perinách, oči zavreté, ruka trčiaca z postele. So zatajeným dychom som sa k nemu naklonila a chcela ho pobozkať, no niečo moje plány pokazilo. Prameň vlasov mi skĺzol z pleca a pošteklil moje spiace zlatíčko na tvári. Stiahla som vlasy dozadu, no už bolo neskoro a Colin na mňa mierne nechápavo hľadel. Mala som podozrenie, že ešte stále nebol tak úplne hore.

"Dobré ránko." Zapriala som sladko, v snahe zobudiť ho čo najjemnejšie.

"Krajšie už nemôže byť." Zamrmlal. Znelo to úprimne a tak som si bola absolútne istá, že ešte spí, no odrazu ma strhol k sebe a pevne objal. "Chýbala si mi." Zašepkal medzi tým, ako mi na čelo vtisol bozk.

"Aj ty mne." Pritisla som sa k nemu čo najbližšie.

"Mrzí ma to." Priznala som po chvíli a zahľadela sa mu do očí.

"To je v poriadku." Chlácholil ma pokojným hlasom, no my obaja sme vedeli, že bude chcieť vysvetlenie. "Už mi prezradíš, čo sa stalo?"

Prudko som sa posadila a tupo hľadela pred seba. "Eliz?"

Zhlboka som sa nadýchla, pokúsila sa o bezstarostný úsmev a konečne sa k nemu otočila. "Pamätáš si tých z pohrebu? Na Volturiovcov?" Iba prikývol a nechal ma pokračovať. "Už som ti spomínala, že dohliadajú na to, aby sa neporušovali pravidlá. Oni...
vlastne my... teda ja, som tie pravidlá porušila. Prezradila som naše tajomstvo. Preto je Alex mŕtva a preto sa ukázali na obrade." Stále sa tváril pokojne, čo ma trochu miatlo, no vedela som, že mu musím povedať naozaj všetko.

"Prišli ma varovať a dali my nejaké možnosti... Tá prvá bola, že ťa nechám žiť. A nakoniec si ťa nájdu oni." Konečne začal chápať isté veci a mne sa uľavilo, keď som mu v tvári zahliadla odtieň strachu.

"Ďalšia možnosť bola, že ťa zabijem." Radšej som rýchlo pokračovala. Aj len myšlienky na niečo také ma privádzali do zúfalstva. "Výsledkom tretej možnosti by bola tvoja premena." Posledné slovo vyslovil súčasne so mnou.
Ten strach opäť zmizol. Bol to blázon. "Já..." začala som, hoci som nevedela, čo chcem povedať. No nebolo to potrebné. Slova sa rýchlo chytil Colin.

"To je skvelé. Okamžite sa do toho môžeme pustiť."

Zmätene som ho pozorovala a premýšľala. Rozumel mi vôbec? "Colin? Pochopil si ma dobre? Tvoja jediná šanca je stať sa tým, čím som ja." Hovorila som pomaly a dávala si dobrý pozor, aby som niečo neskomolila.

Doširoka sa usmiala a vrúcne ma objal. "Ja viem. A teším sa."

"Zlato, ale to vážne nie je také jednoduché. Museli by sme odísť. Ty by si musel opustiť rodinu a..."

"Máme telefóny a e-maily." Prehovoril vážne. Bol taký odhodlaný.

"Premena nie je nič príjemné..."

"Ale po nej ma čaká krásny dlhý život." Mal odpoveď na všetko, čo ma stavalo do skutočne ťažkej situácie.

Pozorne som sa mu dívala do očí a cítila sa strašne. Zmení sa toho príliš veľa. "Je mi to ľúto." Naklonil sa ku mne, rukou mi upokojujúco krúžil po chrbte a jemne obtrel svoje pery o moje. "Mne nie."

Nebola som si tak úplne istá, či vie do čoho ide. No pôsobil rozhodne. A ja som bola rada, že to tak zobral. Nech to bolo akokoľvek sebecké, vo vnútri duše som sa tešila.

"Vezmeš si ma?"

Prekvapene na mňa pozrel, oči vyvalené, ústa otvorené v údive. A z ničoho nič sa rozosmial. Netuším prečo, ale smiala som
sa s ním. Ani jeden z nás to zjavne nebral úplne vážne.

"Takže?" spýtala som sa znova. Opäť som netušila čo mám od tej otázky čakať.

"Samozrejme." Kývol. Možno to myslel ako vtip, ale ak hej, mal smolu. Rukou som pátrala po svojej bunde na kresle, a keď som ju konečne nahmatala, vybrala som z vrecka papierové vrecúško. Otvorila som ho a jeho obsah si vysypala na nastavenú dlaň.

Pozorne som sledovala ako Colinove prsty zovreli jeden z prsteňov. Zmyselne sa usmial, chytil moju ruku do tých svojich a uprene mi hľadel do očí. "Ja, Colin, si beriem teba, Elizabeth, za svoju právoplatnú manželku."

Napodobnila som ho a navliekla mu prsteň, opakujúc prísahu. "Ja, Elizabeth Cullenová, si beriem teba, Colin, za svojho právoplatného manžela."

Vpíjali sme sa jeden druhému do očí a v jednej chvíli sa na seba so smiechom vrhli. "Milujem ťa." Zašepkala som mu v náručí.

"Ja teba viac," spokojne zavrnel a pevnejšie ma objal. Zamračila som sa. Sotva sme boli "svoji" a už sme sa hádali.

Vystrela som si pred tvár ruku a pozorovala prsteň. Bolo to komické, no oba pochádzali z obchodu so sladkosťami. Mali obyčajnú plastovú obrúčku a navrch drobnú lízanku. Vyznelo to ako detský vtip a predsa v tom bolo niečo hlbšie.

Colin odniekiaľ vyhrabal fotoaparát a našu historicky prvú, takmer svadbu riadne zdokumentoval. On rozospatý a v krátkych nohaviciach na spanie, ja strapatá a vysmiata. Omylom sa nám podarilo rozbiť pohár, takže nám nechýbali ani črepy. Dokonca som si z izbovej rastliny odtrhla stonku s kvetom.

Bolo to úžasné ráno. O to viac, keď sa k nám vkradla zvedavá Melanie s Danom v pätách. Bavili sme sa spolu všetci štyria, žartovali a smiali sa. A ako som tak pozorovala Colinov výraz, mala som pocit akoby sa s nimi snažil lúčiť. Nie také to lúčenie, aké vidíte na letiskách alebo vo filmoch. Žiadne slzy či srdcervúce objatia. Na to bol ešte čas. Skôr by som povedala, že si uvedomoval krátiaci sa čas. Práve vtedy som sa cítila nazvyš, no odmietali ma pustiť domov. Tak som ostala. Bola to skvelá rodinka. Začínala som smútiť za bláznivým policajtom a večne optimistickou skoro sestrou.

O pol desiatej som sa vyhrabala z postele a išla im spraviť raňajky. Mala som pocit, akoby im chcel Colin nenápadne naznačiť čo bude ďalej, chcela som im nechať súkromie. Okrem toho, moje raňajky milovali.

Motala som sa po kuchyni, krútila sa v rytme hudby z rádia a chystala palacinky. Zaliala som kávu s mliekom, jednu čokoládu a čaj.

"Raňajky!" zavolala som na poschodie a posadila sa na obľúbenú stoličku pri okne. Prišli sa najesť, aj keď do Daniela som dostala len hrnček čaju. Vraj sa bol najesť po práci. Chvíľu s nami ešte sedel, ale potom okamžite zalomil v obývačke na gauči.

Okolo obeda som sa rozlúčila. Musela som vybaviť ešte nejaké veci a dohodnúť sa s našimi. Predpokladala som, že im niektoré veci Alice stihla ozrejmiť, no museli sme sa dohodnúť. Boli sme rodina a takéto veci sme vždy riešili spolu.

Lialo ako z krhly a ja som očakávala nepríjemnú prechádzku domov. Colin sa síce ponúkol, že ma odvezie, no nechcela som ho zaťažovať a riešenie prišlo napokon samo. Na príjazdovej ceste zastavilo moje auto a Bella mi veselo hodila kľúče. "Colin." Kývla mu a posadila sa miesto spolujazdca.

"Ahoj, Bella." Pozdravili sme takmer súčasne. Na okamih sme sa na seba pozreli a pobavene sa uškrnuli. Krátko som ho pobozkala, prehrabla mu vlasy a nasadla za volant.

"Vyzeráte šťastne." Usúdila a veselo sa na mňa usmiala. Opätovala som jej milý úsmev. "A naozaj sme." Potichu som sa zachechtala, na jej zvedavý pohľad som len zdvihla ruku a zamávala ňou. Okamžite ju strhla k sebe a študovala cukríkový prsteň.

"Čo to...?" Bola zmätená.

Nahlas som sa zasmiala a ujala sa vysvetlenia. "Je to len taký vtip." Prikývla, no ešte stále mala na tvári nechápavý výraz. "Ale v podstate sme to obidvaja mysleli vážne."

"Len bude trvať roky, kým to naberie oficiálnu hodnotu." Zamrmlala som skôr pre seba, no zazdalo sa mi, že som videla Bellin úškľabok.

Nezastavovala som a rovno zašla do otvorenej garáže. "Sú doma všetci?" spýtala som sa, kým sme vošli dnu.

"Čakajú na nás. A ešte... vďaka za nový stolík."

"Myslela som, že by sa mohol hodiť." Krátko som sa zasmiala, krútiac hlavou sa ku mne pridala aj ona. "Sme doma!" zvolala som smerom dom domu a odišla rovno do jedálne.

Stačilo pár minút a postupne sa k nám pridala celá rodina. Ako som predpokladala, každý tušil o čo pôjde, no myslím, že len Alice vedela skutočne všetko. Alice a Edward.

Posadali sme si okolo dlhého stola, bolo tam presne desať miest.

"Takže sa budeme sťahovať?" spýtala sa Rose, čím prerušila narastajúce ticho a ja som svoju pozornosť upriamila čisto na ňu. Tvárila sa neutrálne, no niečo ju žralo. A ja som nevedela, či je to sťahovaním, Colinom alebo proste tým, že nás je veľa.

"Nie, Rose. Nemusíte." Odpovedala som so smutným úsmevom. Pravdou bolo, že sme prišli len pred nedávnom. Bola by škoda odísť. "Trochu som nad tým uvažovala." Pokrčila som plecami a hovorila ku všetkým. "Samozrejme, že to nie je zo dňa na deň. No vy tu máte školu a Carlisle s Esme prácu. Ľudia by sa zbytočne vypytovali, ak by sme odrazu odišli a ešte so sebou niekoho vzali...

Odchod by som skutočne navrhla, no išli by sme len ja a Colin. Stiahli by sme sa do ústrania a počkali, kým sa po premene ustáli. A neskôr by sme sa mohli opäť pridať k vám."

Prišlo mi to ako naozaj dobrý plán. Videla som v tom logiku. No Esme videla chyby. Ťažko si povzdychla a utláčala ma pod náporom smutných očí. "Chcela by si od nás odísť?"

"Čo? Ja nie!" Z tohto hľadiska som na to veľmi nehľadela, no vlastne mala pravdu. "Bolo by to len na nejaký čas, vrátili by sme sa hneď ako by to bolo možné." Stále mala v očiach smútok, no prikývla. "A mohli by ste za nami chodiť, možno aj my za vami."

Alice sa ihneď chytila, nadšená z niečoho, čo videla len ona. "A my s Jasperom by sme mohli ísť s vami. Už dávno sme sa chceli pozrieť do Európy."

Radšej som neriešila, odkiaľ zobrala Európu, ale veselo som na ňu žmurkla a otočila sa na ostatných.

"Nepáči sa mi, že nebudeme spolu." Esme stále nesúhlasne krútila hlavou. "Čo ak sa vám niečo stane? Budeme vzdialení tisícky kilometrov."

So zmučeným výrazom som sa snažila prísť na niečo vhodné, no napokon sa slova ujal Nathan a mne ostalo len pozorne počúvať a čakať.

"Nemusíš si robiť starosti, Esme. Colin bude po premene silnejší a keď tak môžem ísť na pár dní s nimi. Nič sa nestane, ak sa moja cesta posunie."

"Počkať! Prepáč, ale aká cesta?" Nechápala som o čom hovorí.

Nath sa najskôr poobzeral po ostatných, kým mi s neveselým úsmevom odpovedal. "Rozhodol som sa pokračovať v mojom predchádzajúcom živote." Pozeral na mňa, akoby očakával, že pochopím o čom hovorí. Pokrútila som hlavou a naznačila nechápavý a zároveň spýtavý pohľad. "Predtým som žil sám a blúdil po svete. Je ešte veľa miest, na ktoré by som sa chcel pozrieť."

Prekvapene som otvorila ústa a hoci to bolo vrcholne nevychované, nedokázala som sa prinútiť ich zatvoriť. Myslela som, že od nás nechce odísť. S nezliezajúcim šokom v tvári som sa vykoľajene rozhliadla po ostatných. Netvárili sa spokojne, no všetko nasvedčovalo tomu, že o tom vedeli. "Ale... veď nemôžeš odísť." Vzdychla som a úporne vymýšľala dôvody, pre ktoré by mal ostať. Aj mne samej to prišlo komické, veď ja som ho vyháňala celé tie mesiace! Ale teraz bol jeho odchod odrazu nereálny. "S Esme sme nechali namaľovať tvoj portrét do rodokmeňa! A Jasper vybavuje všetky dokumenty o našom príbuzenstve." Začínala som zúfať, pretože som nemala dosť argumentov. "Esme! Ty ho nepustíš!?"

"Rada by som, Elizabeth, ale je to jeho rozhodnutie." Vravela potichu a rozumne, no mne sa to stále nepáčilo. Posadila som sa na stoličku a urazene sa mračila. Chcela som to uhrať na svoju detskú povahu a bitku vybojovať, no to som nepočítala s tým, že ma odhalí. Smutne sa na mňa smial a len pokrútil hlavou.

"Fajn." Vzdala som všetky pokusy hry na rozmaznané dieťa a nasadila svoju typickú masku, s temným odtieňom zloby. "Som len zvedavá, s kým pôjdem nabudúce na paintball."

"No predsa so svojim obľúbeným bratom!" Vykríkol šťastne Emmett a ja som len prevrátila očami.

"Edward nevyzerá, že by ho niečo také bavilo." Odvrkla som krútiac hlavou a razom mu tú šťastnú grimasu zmazala z tváre. Ostatných som naopak rozosmiala, dokonca vyhlásili koniec poslednej etape môjho hnevu.

A tak som sa rozhodla Nathanov odchod v tú chvíľu neriešiť a radšej sa s Carlisleom vrhla na posledné úpravy veľkého plánu.

29. Kapitola

Tue, 13 Apr 2010 09:12:00 +0200

NUTNE PREČÍTAŤ!

...pretože sa idem vyhovárať. Ono... kapitola je krátka. A sú tam... hm, no dosť bludy. Ak mám byť úprimná, ani poriadne netuším čo je v tom napísané. Teplotu som síce nemala, ale začínam podozrievať ten teplomer. :)

No vážne. Musela som tam niečo napísať. Tak sa nezlaknite, ak bude zrazu z jedného dňa mesiac, OK? Neberte to tak, že to chcem flákať. Len netuším aké omáčky tam mám postrkať. Musela som to urýchliť, čo nie je najlepšie, ale nebite ma, prosím. Snažím sa dopracovať k niečomu zábavnejšiemu (aj keď mi to v tejto chvíli príde ako riadne prešpekulovaný chaos hraničiaci s B-čkovou telenovelou. :( No nič. Aj tak dúfam, že sa Vám z toho aspoň niečo zapáči. Názov berte s rezervou.

A prajem pekné čítanie.

P.S.: Všetci chorí: To sem dopadli, čo? Hh... ale tiež Vám prajem skoré uzdravenie.

Nárast mužskej populácie

Bola som naštvaná. Nie, zúrila som! Letela som chodbou, len matne si spomínajúc na cestu do klubovne. Čo si o sebe, dočerta, myslí? Čo si o sebe myslia všetci? Som svojprávna. Skoro dospelá. Nepotrebujem opatrovateľku. Bože!

A to vylievanie citov bolo čo? Som snáď nejaká vŕba, aby som to všetko počúvala? "Jediné čo viem, je údajná strata pamäte..."

Zúrivo som vbehla za roh a prekvapene zastavila. Slepá ulička. No prosím. Home, sweet home.

"Do Snapeovej pšenice!" Zakliala som. Za mnou sa ozval tichý smiech, tak som sa otočila. Stál tam... chalan. Taký obyčajný. Tmavé vlásky, veselý pohľad. Postava... by stála za hriech.

Skepticky som vytiahla obočie a čakala. Odlepil sa od steny, o ktorú sa opieral a pristúpil. V mojej bojovej nálade som naňho chcela niečo zajačať, no nedalo sa prehliadnuť kravatu v chrabromilských farbách a odznak. A cigaretu v ruke.

Môj krajne nepriateľský pohľad sa zmenil na milú tváričku. Zaregistroval moju zmenu a zapaľujúc si cigaretu mi ponúkol.

"Si moja záchrana." Vyriekla som vďačne a slastne potiahla. Zaklonila som hlavu a vyfúkla dym dohora.

"Bolo mi potešením." Zaškeril sa a vystrúhal niečo ako poklonu.

Ja som len naďalej krútila hlavou. "Hm... som Melinda."

Prikývol. "Poznám ťa." Pobavene sa uškrnul vtipu, ktorý poznal len on, no podal mi ruku. "Ja som Matt."

"Mala by som ťa poznať?"

"Mala."

"Aha..." inteligentné. "Vo veci...?

"Nič zaujímavé."

Opäť som prikývla a rozhliadla sa. Ohorok z cigarety som vložila brneniu do ruky a čakala. Matt ma sledoval so zdvihnutým obočím. A zjavne to nebolo prvýkrát čo sa mi ho podarilo pobaviť. Svoj ohorok vyhodil cez okno a so mnou po pravici vykročil do hradu. Ako som neskôr zistila, išli sme do veže, zložili sa v pohodlných kreslách pri krbe a len tak sa rozprávali. Poohovárali sme profesorov, naplánovali útok proti slizolinčanom a vymysleli leteckú trasu do Rokwillu.

Fajn, teraz hovorím trochu z cesty, ale nič lepšie, dokonca ani prospešnejšie sme nevytvorili. Bolo to len nudné trávenie poobedia.

"Čo si s ním vlastne robila?!" Lily bola naštvaná. No tak to sme dve. Ona, ale z úplne iného dôvodu. "Mel, dobre ti radím, nebav sa s ním!"

"Fajn!"

"Čo ti je?"

"Nič, prepáč. Len nie som vo svojej koži."

Prikývla a jemne mi poklepala po ramene. "Už to nerieš. Pôjdeme sa najesť, dobre?" Tento krát som prikývla ja a nasledovala ju.

Lily nechápala, prečo som sa bavila s Mattom. Ja som zase nechápala, prečo mi o ňom nechce nič povedať.
Takto sme obidve mlčali a nakoniec sa zhodli na tom, že je to len dobre.

Večera bola... dlhá. Nebola som hladná. Black na mňa civel. James na mňa civel. Remus sa tváril, že nie. Nina sa tvárila, že je všetko v poriadku a Lily sa do mňa snažila natlačiť všetko jedlo zo stola. Matt sa na mňa usmieval. Black sa mračil na Matta, James s Remusom sa mračili na Blacka. Neskôr sa na Matta mračili aj oni. Lily si držala pokoj Angličana.

Ja som sa usmievala na všetkých. Celá tá situácia bola taká nudná, že mi dokonca prišla komická. Prestala som sa smiať, až keď ma jedna stará profesorka - nemohla som jej prísť na meno - upozornila na neprimeranú dĺžku mojej sukne. Vyjadrila ľútosť nad nedostatkom v školskom poriadku a odšuchtala sa preč. Hneď na to si ma podala McGonagallová a odovzdala mi rozvrh hodín.

"Možno by som to mohla vytĺcť z niekoho iného." Mrmlala som si popod nos. "Hej. Remus by to mohol tiež vedieť. Alebo Black! No jasné. Mračil sa. Takže to vie..." Zaujato som prikyvovala, občas mrkla pod nohy, aby som sa nepotkla na schodoch.

"No keď sa to tak vezme, so Siriusom nemáme ten najlepší vzťah."

Zarazila som sa s jednou nohou nad schodom. "Odkedy mu hovorím Sirius?" Takmer som zajačala.

"Rozprávam sa sama so sebou." Páni. Som vážne rada, že so mnou nešli aj ostatní. "Bavím sa sama so sebou. A nahlas!" Krútila som hlavou, neveriac v túto situáciu. Som chorá. "Vážne chorá."

Trpiteľsky som zamraučala a pridala do kroku. Prebehla som cez portrét a vyšla do schodov. Na nočnom stolíku ma čakali moje prášky. Dala som si hneď dva a hodila sa do postele.

Ďalší deň bol takmer rovnaký. Oni sa mračili a ja smiala. Aj ďalší deň bol taký. A ešte jeden, a ešte jeden. Ubehol týždeň a ja som bola stále na tom istom. Len s malou výnimkou. Už som sa začala mračiť aj ja.

Cítila som sa ako doma, a predsa v inom svete. To ľudia okolo mňa boli ako v cudzom prostredí. Ich pátravé pohľady ma prenasledovali všade. Kontrolovali ma, robili si starosti. A bolo to od nich vážne milé, ale ich prehnanou starostlivosťou sa zhoršovala moja schizofrénia. Nie som lekárka, o medicíne viem veľké makové, ale rozprávať sa so sebou každý deň je podľa mňa zhoršenie. Ale možno som si to celé len vsugerovala. Ako vravím, nie som lekárka. A nebudem im skákať do záhradky.

...dva týždne.

...mesiac.

Bolo zvláštne o tom takto uvažovať. Ubehlo to príliš rýchlo a ja som sa stále cítila ako na začiatku. Medzi mnou a mojimi priateľmi sa nič nezmenilo, Black sa ma stále snažil o niečom presvedčiť, ale ja som ho nepočúvala. Mala som dosť svojich problémov. Aj napriek doktorovmu predpokladu sa spomienky stále nevracali. Za ten mesiac som bola dvakrát na kontrole, kde sa ma urputne snažili presvedčiť o tom, že pokrok nepríde zo dňa na deň. Jediný problém bolo, že som tú nespokojnosť videla v ich tvári. Jazyk klamať môže, ale oči nie.

Pokrútila som hlavou, vysypala si na ruku tri veľké, škaredé tablety a rýchlo ich prehltla. Konečne zazvonilo, ja som si pozbierala svoje veci a chcela čo najrýchlejšie odísť z učebne, keď sa ozvalo tiché klopkanie na okno. Otočila som sa tým smerom a uvidela známu sovu. Okamžite som sa rozbehla k oknu a odviazala jej z nohy lístok. Rýchlo som ho preletela očami a takmer sa zložila. Bol od Thoma.

Zúfalo som strelila očami po Lily a Nine, ktoré ma zvedavo pozorovali. Zahryzla som si do pery, pohladkala sovu a skrčila list. Hodila som ho do tašky a ponáhľala sa preč.

"Stalo sa niečo?" spýtala sa vystrašene Nina. Krátko som pokrútila hlavou a sľúbila, že im to potom vysvetlím.

Takmer som bežala, aby som sa mohla čo najskôr zavrieť v izbe a narýchlo zosnovať plán. Baby išli hneď za mnou a mlčali, no nemohla som si nevšimnúť výraz v Lilinej tvári. Akoby som sa už naozaj zbláznila.

Ťahala som ich za sebou, kým sa ku mne nepredral známy hlas. Zastavila som, skôr než by som vyletela za roh a vystrela ruku, aby som zastavila aj tie dve. Kývla som smerom, odkiaľ zvuky prichádzali a ústami naznačila, že máme problém.

Vyzerali zmätenejšie ako predtým, no keď sme spoločne, takpovediac vyklonili hlavy, ozval sa trojhlasný povzdych. Stiahli sme sa späť a razom som na sebe ucítila dva páry očí.

"To je...?" Lil otázku nedokončila, no ja áno.

"Chris." Zašepkala som a spustila sa po stene až na zem. Zložila som si tvár do dlaní a hlavou mlátila do steny. "Bože, Bože, Bože..."

Začína sa moje peklo. Sirius Black bol zlý sen. Sirius Black a Chris Masson, to je nočná mora. Toto bude chcieť viac ako tie tri cigarety, ktoré som mala vo vrecku. A pevnejšie nervy aké mohla mať bláznivá schizofrenička s amnéziou.

Som chorá...

Mon, 12 Apr 2010 09:27:44 +0200

To je radosti, čo?

Hrdlo ma bolí už od stredy, ale cez víkend sa to celkom slušne vytiahlo. V noci som mala fakt veselo... pár hodín spala, dusila sa kašlom alebo len sedela a civela do blba. Dokonca som mala o štvrtej chuť vytiahnuť notebook a začať písať (ale to by sa mi preňho muselo chcieť ísť dolu).

Tak som radšej išla k doktorovi, dúfala, že mi dá nejaké lieky a stihnem druhú hodinu, pretože som nepísala písomku a mám odpovedať. Druhú hodinu som, ale nestihla, MuDr. mi dal blbé pomarančové prášky do vody (doma mám ešte dve plné balenia) a vypísal ma do piatka. Tak som premýšľala, že pôjdem aspoň na zvyšné hodiny, ale nechala som to plávať, lebo vonku je fakt kosa a nechcem všetkých nakaziť a ohroziť tak naše umiestnenie (na polroka sme mali prvé miesto v dochádzke). Zajtra si dám ešte pohov a v stredu... hor sa do školy!

Držte palce nech sa nejako vyliečim, v piatok sú narcisy a já by som mala akosi behať po dedine a dávať ľuďom šancu pomôcť druhým.

Btw. Som spomínala, že sa mi podarilo zohnať brigádičku? Ako tomu hovorí kamoška, je zo mňa Oriflame lady :)

Pomaličky idem... pobehám nejaké stránky (napr.: zajtrajšiu suplovačku), uvarím si čajík a zorganizujem akciu: On, ja a gauč :D. Ak pôjde všetko tak ako má a hlava začne šrotovať, popracujeme na dokončení kapitoly k OGTL. xD

S pozdravom Kalamitka a On (alias noťas).

Lalaaaaa!!!!!!!!

Wed, 07 Apr 2010 18:18:01 +0200

Ahojte!

Tak som späť. Hej, prišli sme už včera, ale na večer a ja som hneď utekala za kamarátkov. Bolo treba vybaľovať, tak som sem už ani nešla. :)

No mala som sa super. Páni, ale bola som sklamaná, keď som prišla. Ešte by som tam ostala. Okrem tých nespočetných hodín strávených v kostole, to tam fakt žilo. Rodinka bola ako inak super, skvelí ľudia. Behala som po vonku, poriadne sa zabávala a čas od času vyrobila dajakú blbosť.

Bohužiaľ (vážne ma to mrzí), pre Vás, ale nič nové nemám. Nie že by som sa nesnažila. To nie. Lenže.... (počkať, pozbieram všetky výhovorky :D) ...bráško šoféroval celú cestu tam, aj naspäť. Len tak medzi nami, lieta ako blázon. Krom toho nemám rada dlhé cesty, lebo ma bolí hlava a mám strašnúúúú potrebu vrieskať. Určite chápete, že sa v takom chaose pracovať nedá. Ale to nebol koniec mojej snahy. Brala som si notebook, skúšala sa niekam zašiť, ale vždy som okolo seba niekoho mať musela. Inak to nešlo. Prázdno ma (výnimočne) deprimovalo. Tak som sa vrhla k rodinke, obsadila stôl v kuchyni a... čo nevidieť doletel bratranec, ktorý sa chcel hrať Bombermana (ale bola to haluz :D), surfovať po nete (ďabol asi mi okrem iného posťahoval aj trójske koníky), alebo si len vedľa mňa sadla malá sesterka a čumela na obrazovku. Ja to brutálne neznášam!!! Nemôžem písať, keď mám niekoho za zadkom. Krom toho, zásadne nedávam rodinke čítať nič svoje.

Takže asi toľko k mojim ohurujúcim nápadom a sľubom. Dúfam, že sa to zlepší.

Len tak pomimo, v piatok idem hrať zo školy hádzanú, takže idem až na desiatu. Ale asi bude treba ísť skôr, musím odovzdať výkres na odborko (aspoň niečo čo sa mi cez prázky podarilo vytvoriť....dokonca vyzerá celkom obstojne x) ). Tak držte palce nech nabijeme susedov aj dopravnú. :) Jo, a samozrejme, sa na využitie voľného času pokúsim písať. Tentokrát, ale už radšej nič nesľubujem.

Btw.: Ako ste sa vlastne mali Vy? Tiež ste skôr zmokli, ako Vás obliali šibači? A čo škola? Dúfam, že to nebol tvrdý náraz po šiestich dňoch voľna.

P.S.: Fakt nepamätám, kto sa to ešte pýtal, ale boli sme viac-menej na Domaši. Cca 21km od Vranova :).

Adios, Vaša Jane

Odcházím...

Wed, 31 Mar 2010 21:04:44 +0200

Hojky!

Som tu len na skok. Nechcem sa zdržovať a ani nemôžem. Musím sa ísť pobaliť. A to čo najskôr.

Takže len pre vysvetlenie, odchádzam. Hej, je to jasné z názvu. Nevadí. Obnovujeme našu tradície a opäť sa na velkonočné sviatky odoberáme za rodinkou na východ. Odchádzame zajtra (vraj o 5 ráno!!!! bŕŕŕ).

Ale vážne sa teším. Už sa nemôžem dočkať ako ich všetkých uvidím.

Na poviedkach sa pokúsim popracovať, no za nič neručím. Beriem si celkom slušnú kôpku kníh a výkres na odborné. Každopádne, je to cca 7 hodín tam a 7 späť. Niečo snáď "zbúcham" aspoň po ceste :D.

Dúfam, že si užijete sviatky, dni bez školy a hlavne sa zabavíte.

Ak sa nič nezmení, vidíme sa v utorok. Vaša Jane x)

DN - 29. Kapitola

Fri, 19 Mar 2010 19:05:48 +0100

Tak Vám sem hádžem novú kapitolu. Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Priznávam, že som ju mala chuť pri každom otvorení zmazať, ale preniesla som sa cez to s vedomím, že potom by ste čakali ešte dlhšie, mne by sa nechcelo začínať od úplnej nuly a aj tak by to bola katastrofa. Takže som sa na to vybodla, dokončila kapitolku, priplietla pár veselých a tiež smutných chvíľ a hľa, máme to.

Po konečnom prečítaní, sa mi to dokonca páči(!). Takže končím s kritikou a s radosťou Vám oznamujem, že začínam mať akú-takú predstavu (už bolo na čase) o blížiacom sa deji.

Btw. prípadné chyby si nevšímajte. Začína ma bolieť hlava (nemala som toľko sedieť pri počítači) a som unavená (mala som chodiť normálne spať). Idem do seba hodiť 100% sílu a bežím von. Majte sa krásne a prajem pekný začiatok víkendu.

P.S.: Sorry za úpravu článku. Zas to tam hádže ako chce a ja nemám nervy ani čas na opravovanie.

Zelená je zlá a spomienky bolia

Pevne som zvierala viečka, hrýzla si do jazyka a nútila sa nejačať. Ani zďaleka som netušila, čo pojem "paintball" znamená. Určite som nerátala so zničením novej bundy a zelenými vlasmi. Aký idiot ma presviedčal, že ten neforemný biely plášť nepotrebujem?

"Nathan!" Zajačala som, zabúdajúc na svoje sebaovládanie a so zúrivým revom sa vrhla vpred.

Včas som uskočila z dráhy letiacej guľke a len o chlp sa vyhla fliačiku modrej. Skočila som za múr z tehiel a nasledovne vystrelila. Trafila som do čierneho. A to doslova. Možno sa za to budem neskôr nenávidieť, ale v tej chvíli som bola na označenie čierneho priliehavého trička vážne hrdá.

No moja radosť aj tak dlho nevydržala. Dostal ma pár sekúnd na to. Ja som po ňom skočila, vyváľala ho v kaluži vyliatej farby a utekala kade ľahšie.

Bolo to fajn. Vážne fajn. Bavila som sa ako už dlho nie, na chvíľu to odtiahlo moju myseľ od posledných udalostí.

Ale potom to skončilo a nezostalo nič, len pár tichých nadávok. Vyzerala som hrozne. Bunda utŕžila toľko škôd, že som o jej vyčistení už ani nesnívala. Natha som s rečami, že mi zaplatí čistiareň poslala do riti a precízne sa vyváľala na sedadle jeho auta.

"Ale mohla si si to odpustiť." Poznamenal akoby mimochodom, keď sme vysokou rýchlosťou uháňali domov.

"Mohla." Pripustila som. "Ale potom by to nebola taká zábava." Milo som sa naňho usmiala a básnila si ďalej. "Nezabúdaj, že moja bunda padla za obeť ako prvá."

Teatrálne prevrátil očami a znudene si povzdychol. "Tvoja bunda. Skoro by som zabudol," poznamenal ironicky.

"Ak sa dáš trochu dokopy, vezmem ťa do obchodov a kúpim ti novú." Vyhlásil spokojne a surovo mi postrapatil vlasy.

"Hej!" okamžite som zajačala a odtiahla sa ako to len šlo. "Nechceš tým dúfam povedať, že vyzerám zle?!"

"Úprimne?" Pozoroval cestu, mával rukami a moje reakcie si takmer nevšímal. "Nie je to nič moc."

Zhrozene som zajačala a vrhla sa jeho smerom. Nečakal až ho schmatnem a rýchlo vyskočil z auta. Vrhla som sa za ním a len matne vnímala, že sme doma.

Nathan utekal k domu a ja som ho bez váhania nasledovala. Na schodoch som ho zvalila a podržala pri zemi. Na oko zúrivo som vrčala a žiadala si ospravedlnenie.

"OK, prepáč." Vzdychol napokon v koncoch a ruky pozdvihol do obranného gesta.

Zasmiala som sa a radšej z neho zliezla skôr, ako si stihol premyslieť útok.

"Vstávaj!" Natiahla som k nemu ruku a pomohla mu vstať. Vysmiati sme vtrhli do domu a smejúc sa, sme začali stúpať do schodov. Snažila som sa ho trochu utíšiť, ale tlačenie prsta k perám a vydávanie syčivého "Pššššt!" nezaberalo.

V kŕčoch smiechu sme sa zvalili na poslednom schode a odmietali vstať. Prišlo mi neuveriteľne smiešne, že aj taký pôvabný upír ako je Nathan sa potkne o vlastné nohy a ani sa len nepokúša zabrániť pádu.

"Podľa mňa ti niečo podstatné chýba!" vyhlásila som, vážne narážajúc na jeho neobyčajný talent správať sa ako korunovaný idiot. No on na mňa len zmätene hľadel a s očakávaním v tvári trpezlivo čakal na vysvetlenie. Ten pohľad bol taký zlatý, že som takmer odolala. Takmer. V mojich očiach ešte stále neprekonal rekordné tri páry tmavých očiek, vykúkajúcich z huňatej hrče chlpov v košíku. Za čias, keď ma ich krv ešte nelákala som šteniatka skutočne milovala.

Potriasla som hlavou, vracajúc sa do súčasnosti. Medzitým, tomu na zemi niečo prišlo a on si dôkladne začal prehladávať vrecká džínsov a svetra. Odkiaľsi vytiahol mobil, kľúče od auta, druhý mobil, kľúče od domu, ba dokonca moje USB. Rozhodla som sa neriešiť načo a ako sa k nemu dostalo.

"Ehm." Mierne som si odkašlala, no on ďalej niečo vytrvalo hľadal. Zakašlala som znova, tento krát výraznejšie a v duchu si vyčítala, že zniem ako Umbridgeová z Harryho Pottera 5. Ako potešenie pre dušu, či pohladenie ega som si nemohla odpustiť fakt, že ani drevená palička či veľkodušné odriekanie nezmyselných slov jej nepomohlo, aby sa mi krásou aspoň z časti priblížila. Inak, som povestná svojou skromnosťou.

Zakašlala som naposledy, pre zmenu ako nefalšovaný "tuberák" a on ma konečne začal vnímať. "Skús sa pozrieť vyššie." Poradila som mu ako budúci kandidát do klubu šikovných pomocníkov. Zmätene zamieril rukami od svetra až k hlave a v tom sa zarazil.

Dlaňou som si zakryla ústa a čakala, kým ku mne dramaticky - až tragicky pomaly - zdvihol oči.

A už som letela. Vystrelila som na nohy, preskočila posledný schod a rozbehla sa na koniec chodby do svojej izby. Vedela som, že beží za mnou a pre istotu sa zaprela do dverí, aby ich po náraze nevyvalil. Mierne sa rozklepali, no ako som predpokladala, ostali celé a na svojom.

Stále v záchvate smiechu som sa odvliekla do kúpeľne a s miernym povzdychom zo seba zhodila veci. Všetky som ich poctivo poskladala a uložila do jednej z prázdnych škatúľ v šatníku. Zo stola som vzala farebnú nálepku, pridelila k nej dátum a udalosť a nalepila ju na čelo škatule. Na spomienky som si potrpela. A toto bol jeden zo spôsobov ako ich uchovať. Spomienky a pamätné predmety.

Keď som škatuľu vykladala, nechtiac som jednu strhla dolu. Podľa materiálu a vyblednutej farby to bolo obdobie okolo môjho "znovuzrodenia". Nálepka nebola čitateľná. Zobrala som ju zo sebou a položila ju na posteľ.

Triedenie však musí počkať. Ja zo seba potrebujem spraviť človeka. Opäť som odbehla do kúpeľne, dopriala si dlhú sprchu a hĺbkovú bitku: Šampón verzus vlasy. Skoro ma porazilo pri pohľade na ešte stále zelený chumeľ vlasov. To bolo zlé. Ak by to šlo, určite by som mala v očiach slzy hnevu.

Zlostne som dupla nohou ako malé dievčatko a v župane odbehla. Spomedzi vecí som vytiahla rifle a obyčajné tričko, rozpustené vlasy nechala uschnúť samé a s vysokým očakávaním sa vrhla na škatuľu.

Nadvihla som veko a zalapala po dychu. Prstami som rýchlo, no jemne akoby sa jednotlivé kúsky oblečenia mohli rozpadnúť, prechádzala po látke. Bola som fascinovaná jej jemnosťou a dokonalou čipkou.

Roztrasenými rukami som zovrela kus látky na úplnom vrchu a zdvihla si ju pred oči. Opatrne som ňou zatriasla, aby sa pekne rozbalila. Drobná košieľka z bavlny niesla krásne výšivky, v strede motívu sa vynímalo honosné "S".

Moja triaška rúk sa vystupňovala natoľko, že som ich musela nechať padnúť do lona. No aj tak som pokračovala v prehľadávaní drobnučkej výbavičky.

Pri pohľade na pletené papučky o dĺžke môjho malíčka som ťažko prehltla, a keď som ich so silným pocitom rozčarovania zdvihla, tíško som potiahla nosom.

Akosi podvedome som zovrela náhrdelník na krku a pevne si ho pritlačila k hrudi. Cítila som sa hrozne. Bolo to už dávno, čo som si na moju malú Selene naposledy spomenula. Colin, nezhody s Nathom a Volturiovci ma natoľko zmiatli, že som zabúdala na oporné body mojim životom.

O to viac ma hrýzlo, keď som si v hĺbke duše priznala, že to všetko sú len výhovorky.

Bola som zhrozená. Sebou, svojimi myšlienkami, svojim správaní. Ako som mohla zabudnúť?! Ako je možné zabudnúť na jediné dieťa?

Odmietavo som krútila hlavou a pevne si zvierala hruď. Oblečenie skôr pre bábiku ako dieťatko bolo porozkladané všade naokolo. Len som ho nemo pozorovala, v duchu obnovovala spomienky na chvíle, ktoré sme spolu prežili a z času na čas sa ho jemne dotýkala neposednými prstami.

Prudko som trhla hlavou, keď sa ozvalo - odrazu tak hlasné - klopanie. Natočila som sa k dverám a zvedavo na ne hľadela, akoby som mohla vidieť skrz pevné drevo.

"Smiem?" ozval sa tichý autoritatívny hlas a mne akoby zo srdca spadol kameň. Carlisle.

"Poď ďalej." Pošepkala som a vedela, že to počul. Trochu som posunula deku, aby väčšinu vecí zakrývala a stále hľadela na prichádzajúcu postavu.

Carlisle najskôr vyklonil len hlavu a zvedavo sa na mňa usmial. Úsmev som mu váhavo opätovala a kývla hlavou. Uškrnul sa a vošiel, nezabudol za sebou okamžite zavrieť dvere.

"Potrebuješ niečo?" spýtala som sa, v hlase mierny náznak znepokojenia. Ono... Carlisle ku mne často nechodil. Vlastne nechodieval k nikomu z nás. Nechával nás žiť vlastné životy. Teda ak sa to tak dá nazvať. Ak chcel niečo riešiť, väčšinou nás zavolal k sebe do pracovne, alebo sme sa zišli celá rodina v jedálni.

"Chcel som sa len spýtať, čo Nathan. Ako ste na tom?" Myslím, že sa ešte stále obával o naše spolužitie.

Ihneď som vyčarila úsmev a krátko sa zasmiala. "Je to v poriadku." Odpovedala som na jeho zvedavý pohľad. "Bude, ak zmyjem tú prekliatu farbu." Zamrmlala som si ešte popod nos, no Carlisle to aj tak počul. Až to ho zjavne prinútilo venovať väčšiu pozornosť môjmu výzoru.

"Vy ste na ten paintball naozaj išli?" spýtal sa ohromene. Len som sa uličnícky usmiala. Vyzeral spokojne. "Som rád, že ste si to vyriešili." Priznal po chvíli a žmurkol na mňa.

Chystal sa odísť, no zarazil sa a podišiel pár krokov bližšie. Nechápala som, kým si nezačal pozorne prehliadať moju posteľ. "Smiem?" spýtal sa a jemne potiahol za deku.

Uprene som mu pozerala do očí a po krátkej chvíli mechanicky prikývla. Odhrnul deku a očami všetko preletel. "Patrili Selene?" Opäť som prikývla a začala ich skladať.

"Takmer som na ne zabudla." Zašepkala som previnilo a škatuľu odniesla späť do šatníka. Keď som sa vrátila, Carlisleova ruka mi v upokojujúcom geste pristála na ramene.

S vďakou v očiach som naňho pozrela a on mlčiac odišiel. Neveselo som sa za ním usmiala a po pár minútach ho nasledovala.